Mnohí viete, že sme pred pár týždňami našli na ceste v Peru toto malé mača. Odsúdená na krátky život bez mamy pri rušnej ceste. Nikoho z domácich nezaujímala, nikto ju nehľadal. Trvalo nám polhodinu rozmyslieť si celú situáciu a vziať ju so sebou vo vaku na cyklofľašku na volante.
Ale účelom tohoto článku nie je len povedať vám o nej. Inšpiroval ma k nemu jeden komentár, ktorý sa objavil na našom facebooku pod jedným z príspevkov. „Byť dobrý bez výhovoriek, nielen keď sa mi to hodí, to je už také zriedkavé.“ Nechcem tu z nás robiť nejaké príklady, podľa ktorých by ste mali žiť. Chcem vám porozprávať pravdu o živote s Bici. Že to vždy nevyzerá ako na fotkách, že sú horšie a lepšie dni a niekedy aj okadený Tomáš. Ale na konci je jeden malý štvornohý život, ktorý by už asi nebol, ak by sme mysleli na vlastné pohodlie a ako mať život čo najjednoduchší.
Bici sme našli v jeden horúci piatok na hlavnej ceste do mesta Jaén. Drobné mačiatko by ste si z auta ani nevšimli. Bála sa nás len trochu a aj to sme zlomili psími granulami, o ktorých sme si mysleli, že sa ich ako mačka ani nedotkne. Ale opak bol pravdou. Vrhla sa na ne ako besná a keď som ju vzala do náručia, pochopila som prečo. Pod jemnučkou srsťou sa skrývala len kostra a nevážila ani pol kila.
„Okej, tak aké máme možnosti?“
„Ak tu zostane, vieme ako dopadne. Vezmeme ju so sebou k veterinárovi do Jaénu. Možno nám pomôže a ak nie, povezieme ju so sebou, kým jej nenájdeme rodinu.“
Išiel okolo Peruánec, ktorého sme sa spýtali, či nepochádza z domu, z ktorého vyšiel. Odvetil, že je to mačka „z poľa“ a že ju zrazí auto. Ďakujeme, priateľu, za tvoj múdry náhľad na situáciu, sami by sme si to asi nevšimli.
„Ale ako ju prevezieme? Vo vozíku ju psíky pristúpia.“
Vymysleli sme systém S a malú mačku vložili do tašky na fľašku. Trčala jej len hlava a o chvíľu zaspala. Cyklomačka zatiaľ vyzerala nádejne. V Jaéne sme sa zastavili u prvého veterinára, ktorý jej dal odčervovací sirup, vitamínovú injekciu a sprej proti blchám. Mladý doktor bol veľmi milý, poradil, kde nájsť pre ňu veci a jedlo a nenaúčtoval nám nič.
„Berte to ako môj príspevok.“
Dve hodiny sme strávili hľadaním vhodných vecí ako mini prepravky a obojku, lebo Bici nespĺňa ani veľkostné kritériá pre čivavu. Dúfali sme, že s prespaním na noc nám pomôžu v Casa del Ciclista v Jaéne, lebo sme si nevedeli predstaviť hneď prvú noc s malým mačaťom stráviť niekde v hoteli, keď nevieme, čo od nej čakať. Nanešťastie nás predbehol cyklista Tomás z Argentíny, ktorý obsadil izbu v Casa del Ciclista a celý ochotný nám NEnavrhol, že ju môžeme zdieľať. Zlatíčko no! Na bookingu sa nám podarilo nájsť jediný hotel, ktorý akceptuje zvieratá a s malou dušičkou sme vyrazili. Na recepcii boli našťastie milí a našu situáciu pochopili.
Prvú noc sme strávili prekladaním mačky z postele na zem, kde sa nakoniec uložila pri neochotných psíkoch. Lolo na ňu celý večer vrčal a stránil sa jej. Vôbec necikala, ani nekakala, bolo vidieť, aká je dehydrovaná a vyhladovaná. V Jaéne sme objavili aj záchrannú stanicu pre zvieratá, ale pri čítaní ich recenzií sme sa rozhodli ju tam určite nenechať.
Bici sa v hoteli správala celkom príkladne, až na niekoľko malých nehôd sa nám darilo chodiť s ňou na potrebu von spolu s Phoebe a Lolom. Akurát stále vyžadovala sa k niekomu túliť, čo sme museli psiskám trochu vysvetliť, aby ju akceptovali.
Nakoniec sme tam zostali tri dni, aby sme si na seba zvykli, navyše Phoebe dostala nejaký kašeľ. V pondelok sme Bici naložili do jej prepravky, pripevnili na Tomov volant (ja často padám, so mnou to nie je bezpečné :D) a vyrazili.
Príbeh Genaie z Grécka
Prvý deň na bicykli sa niesol v znamení veľmi slušne vychovanej mačky. Vyprázdnila sa ukážkovo po vyložení z prepravky, celú cestu prespala a v stane celú noc prespala vo svojej krabičke (tak voláme prepravku), lebo ju nemôžeme nechať chodiť po našich nafukovacích karimatkách. To nás chcela asi uchlácholiť.
Odvtedy Bici pravidelne vrieska z krabičky, že sa jej niečo nepáči – podobne ako s deťmi je takmer nemožné zistiť čo. Bola prepašovaná v lanovke na ruiny Kuelap, kde zvieratá nesmú (tie dve lamy, čo tam majú pre potešenie oka a milióny chudákov koní, ktoré vyvážajú obéznych návštevníkov do kopca, sa nepočítajú). Nemohli sme ju predsa nechať vrieskať v hotelovej izbe. Počúrala psíkom v noci spacák, lebo keď sme opustili horúce oblasti, v noci jej bola v krabičke zima. Kadí, ako sa jej páči, absolútne nerešpektuje žiadne časové horizonty. Nedá sa pri nej jesť, lebo sa vám strčí aj do držky. Má na všetko názor a nebojí sa ho vyjadriť. Keď ide do paniky, je neovládateľná a Tomáš má na to na rukách pamiatku. No a to najlepšie na záver. Bici okrem bicykla a lanovky už cestovala aj autobusom. Počas cesty sa jej zachcelo vykonať číslo 2, lebo ako som vravela, nemá v tom žiaden režim. A tak číslo 2 vykonala na Tomovu bundu. Zrazu sme len ucítili strašný smrad. Našťastie sme sedeli pri okne, takže Tomi darčeky po jednom pozbieral a vyhodil z okna. No zlatíčko.
My sa tu fakt nechceme sťažovať. Sme neskutočne vďační, že sme na ňu natrafili a mohli sme jej trochu pomôcť do začiatku života. Len vám chceme ukázať, čo je za tými fotkami, nad ktorými sa rozplývate a že nie sme supermani. A tiež sa občas naserieme a veci nejdú tak, ako by mohli. Ani vy nemusíte byť supermani. Len verte, že keď pomôžete vy, dobro sa vám vráti. Karma, Boh, osud – hovorte si tomu, ako chcete. Nám napísali Iza, Piotrek a Snupi z Podroze z Pazurem, poľskí cestovatelia so psíkom, s ktorými sme sa stretli v Kolumbii, že majú pre nás kontakt v Cajamarce, kde môžeme zostať namiesto hostela. Poliak Maciek tu žije so svojou ženou Jet a my tu už dva dni sme, varíme, pečieme, užívame si pocit domova.
Bici sme si nikdy neplánovali nechať. Vieme, je roztomilá a postupným tréningom z nej určite dobrodružná a vychovaná mačka bude. Navyše instagramy by nás milovali, haha. Ale čím viac vlastných zvierat, tým menej možností na pomoc ďalším. A verte, že na to, čo vidíme v Peru, sme od dôb Mexika a Strednej Ameriky už takmer zabudli. Ten drásavý pocit, že musíte vyberať, kto pomoc akútne potrebuje a kto vyzerá, že to na ulici zvláda a stačí mu trochu jedla. Negatívne emócie voči miestnym, ktorí toto dovolia.
Príbeh Chiqui z Hondurasu
Pred pár mesiacmi sme si vypočuli aj toto: „Nie každý môže pomáhať. Vy ste to dostali ako poslanie od Boha a mrháte svojimi vedomosťami a talentom na pomoc zvieratám.“ Tento človek nepochopil to, čo sa snažím týmto článkom povedať. Každý môže pomáhať, bez ohľadu na povolanie. Nie vtedy, keď sa to hodí vám alebo keď sa to očakáva. Ale vtedy, keď sa príležitosť naskytne. Bude to stáť trochu nervov, možno komfortu, možno peňazí a možno všetkého dohromady vrátane okadenej bundy. Ale ak by sme sa nerozhodli v tej chvíli, kedy príležitosť príšla, ak by sme ju tam nechali a odišli do Jaénu, že si to rozmyslíme a vrátime sa…. pochybujem, že by tam na nás príležitosť pomôcť počkala. Pochybujem, že by Bici dostala takých rodičov, ako Maciek a Jet, domček so záhradou, ktorú s radosťou skúma a pocit domova.
Toto nie je koniec príbehu. Toto je jeho začiatok. Príbeh mačaťa z poľa, ktoré má domov. Prosím, nepíšte nám, akí sme úžasní. My to takto cítime a podľa toho konáme. Len si na toto spomeňte, keď príde príležitosť a na jazyk sa vám bude tlačiť – Nie každý môže pomáhať.
UPDATE
Bici našli ležať ráno mŕtvu na gauči nejaké tri mesiace po tom, ako sa stala milovanou členkou rodiny Jet a Macieka. Najpravdepodobnejšie niečo zjedla v záhrade. Keď nám to povedali, samozrejme nás to zarmútilo. Ale na druhú stranu, nikdy sme necítili, že by jej záchrana bola márna. Bici dostala viac než 3 mesiace lásky, starostlivosti a radosti, namiesto toho, aby ju prešlo auto na ceste. Nikdy na teba nezabudneme, malá šelma!
