Deň č. 139

Sadáme si k večeri. Burrito s fazuľami, ryžou, čerstvým kelom od Melody z Torrey, tomatillá a avokádo. Z repráku znie Wild od Cheryl Strayed a mne dôjde, že pre ne-cykloturistu je možno ťažké predstaviť si, čo celý deň okrem bicyklovania robíme. V stane skrehnutými prstami ťukám do nahryznutého jablkového notebooku – 16. október, deň č. 139 na ceste z Kanady do Argentíny, tak ako sa odohral.

Budík nastavený na siedmu. Darmo sa snaží, nič nepočujem. Som zarytá v spacáku kompletne, čiapka stiahnutá na oči, Phoebe ma zboku zohrieva. “Vstávaš alebo nie?” “Hmm, nie,” odpovedám. Už je dobre po pol 7, keď precitneme. Sme v kempe vo Fruite v Capitol Reef Národnom parku. Skončili sme tu neplánovane včera, keď nás Capitol Reef totálne odrovnal a len sme zastavovali a fotili a nenatočili žiadne poriadne kilometre. Kemp bol však plný, našťastie si nás dvoch (štyroch) nešťastníkov všimla Pat a ponúkla nám pridať sa k nim.

Vyškrabali sme sa zo stanu na svetlo sveta. Pat a jej manžel Jim už boli preč, ešte kým sme sa prebúdzali, počuli sme auto. Presne rozdelené roly, kým ja zbalím stan, Tomáš pripraví kávu. Šlapeme ako hodinky. Psíky sú už po vychádzke, ale nepreháňajú sa dokola, pretože musia byť fyzicky obmedzení na slobode podľa nariadení parku. Sadáme si k raňajkám a spolu s nami Cara a Mark z Coffee Break Spanish podcastu. Dvaja Škóti nás učia španielsky. Dosť dobré! Už ste počuli Škóta hovoriť španielsky? Že nie? Tak to rýchlo napravte, ale aby vám nezabehla ovsená kaša. Naša porcia pre 4 mizne v nás 2 skôr než povieš: Hola, qué tal?

Medzitým prídu do kempu desiatky nových kemperov – divoké moriaky. Lolo by ich chcel ísť privítať, ale nemôže. Je na vodítku, ktoré nesmie presiahnuť 6 stôp. Neznášam americké národné parky, fest!

Ešte do kúpeľne pred odjazdom. Pozerám na tú osobu v zrkadle. Zrkadlo nie je niečo, čo by sa nám stávalo často. Vyzerá staršie než si ju pamätám, nové vrásky od smiechu a od slnka, a pritom mlado. Riasy nevidno. Žiadny fejk, žiadny makeup, iba opálenie, dosť značné, lebo náš nový opaľovací krém je dobrý humus, pod ktorým sa potíme jak kone. Takže ho nepoužívame (sorry mami). Do toho biele zubiská, možno je to tým kontrastom, možno čiernou uhoľnou pastou od Lushu. Spamätám sa, že predsa zrkadlo a nefúka na mňa vietor, to treba využiť. Zapletám si vlasy, nech mi nelezú počas jazdy do držky. Pri troche šťastia takto vydržím do Moabu. Ak sa nám nepritrafí sprcha v Goblin Valley.

Rýchlo prezliecť do cyklovecí. Merinové cégečka (CG = ceplé gače, ak nepoznáte) mám na sebe už x dní v kuse. Spím a bicyklujem v nich. Nie, nesmrdia, len sa čierna zmenila na šedivú z toho púštneho prachu a piesku. A budem v nich ešte najmenej 5 dní, kým si v Moabe operieme. Noci sú studené, takže už sa nedá spať v spacákoch na holáka. Dnes ale nič nezmrzlo (včera nám stuhol olivový olej a zmrzlo mandľové mlieko :)).

Vyrážame z kempu klasicky po pol 11. V turistickom centre kupujeme nášivku na psí vozík. Siedma. Už máme Lolo Pass, Going to the Sun Road, Redwoods v Kalifornii, Cape Perpetua v Oregone a ako výraz podpory Transcaucasian trail a jedna z výborných pražiarní kávy Portlande. Opäť sa nevyhneme popularite medzi pospolitým ľudom. Otázky ako: “A viete, že máte pred sebou ešte dlhú cestu? (nie, vážne?) alebo “A nebojíte sa ísť do Mexika?” (pýta sa obyvateľ krajiny, kde si kúpite zbraň ako cukríky) mi už fakt lezú na nervy. Tentokrát sme však len predmetom záujmu skupiny dôchodcov, ktorí sú milí a nepýtajú sa sprostosti.

Slniečko svieti jak besné, červené skaly kontrastujú s modrou oblohou a žltými listami. Zastavujeme pri Fruita petroglyfoch a obdivujeme umenie pôvodných obyvateľov. Opäť sa pri nás pristavuje párik a padne otázka, ktorú počúvame často. Kde na to berieme peniaze? Asi začneme rozdávať čislo účtu záujemcom. Ďalšia zastávka je Hickman Bridge. Štvornohí zostávajú strážiť bicykle a vozík. Psom vstup na turistickú cestu zakázaný! Ďalšie skvelé nariadenie v národných parkoch. Radšej keby vzdelávali dvojnohých návštevníkov, že nemajú za sebou nechávať bordel. Kedže je to len 1 míľa, rozhodneme sa rýchlo vybehnúť k Hickman Bridgeu.

Červený, horúci piesok. V topánkach, na koži, foťáku sa snáď vyhne. Pozorne sledujem, odkiaľ sa ozve zaštrkanie. Niežeby sme už nejakého štrkáča stretli, ale človek nikdy nevie. Kaktusyyyyy. V našom merino oblečení sa potíme statočne, predsa len na bicykli nás ofukuje a je nám skoro zima, tu na nás len pečie. Snažím sa nájsť najideálnejší uhol, ako zachytiť majestátnosť prírodného mosta. Veľkým “problémom” a hlavne zdržovačom nášho tripu je, že okrem cyklistov sa cítime byť aj fotografmi. Ale čert to ber, neprišli sme sem s nikým súťažiť.

Rýchlo, rýchlo naspäť na parkovisko. Sú tam! Je to vždy úľava, keď zbadáme neporušené bicykle a psíky na svojom mieste. Veď je to všetko, čo máme. 8 cyklobrašní, 2 bicykle, 1 brašňa na stan a 2 najlepší kamoši. Ako je to málo a pritom veľa. Capitol Reef bol krásny, ale už sa tešíme, až budeme všetci na slobode. Sloboda znamená voľný pohyb, pre všetkých. Opúšťame skaly červené a vchádzame do mesačnej krajiny. Vzduch je taký suchý, že kým začneme rozprávať, musíme naprázdno bolestivo prehltnúť. Konečne cestička vedúca od hlavnej. Hurá obed! Vyťahujeme bagle a niečo v konzerve, čomu nadávajú Sloppy Joe. Je to taká paradajková vec s rôznou ďalšou zeleninou, ktorá je pôvodne určená na hamburger, ale my ten hambáč vynecháme. Pred pár dňami sme v Loa podali fakt nadľudský výkon zásobiť dvoch vegánov na 5 dní v typickom malomestskom americkom supermarkete. Sloppy Joe bol taký pokus o improvizáciu. Takže predstierame, že je to chutné. Je to také chutné, že druhý bagel si dávam s arašidovým maslom a džemom.

Z repráku znie Wild, psíky pobehujú dokola a ja mám strach. Hady, pavúky, škorpióny a dva besniace sa psiská, ktoré si konečne užívajú voľnosť. “Tak ich priviaž, keď sa tak veľmi bojíš, určite ti poďakujú.” Ale veď ja to chápem. My sme sa tiež nenechali priviazať…

Cheryl Strayed, autorka a hlavná hrdinka Wild. Sama sa vydala na Pacific Crest Trail, turistickú trasu, ktorá sa tiahne od Kanady až po Mexiko, aby našla samu seba po smrti matky, po rozvode a heroínových dobrordružstvách. Mali sme na audioknihy svoj názor, keď Magda a Pavel, naši dávnovekí spolubývajúci počuvali vo svojom kumbálku Terryho Pratchetta, debužírujúc na “whisky” a lančmíte. Bola to taká tá automatická čitačka textu a nechápali sme, prečo si tú knihu radšej neotvoria a neprečitajú. Herečka, ktorá číta Wild, je iný level a my na nej drsne fičime. 13,5 hodinová nahrávka nám vydrží pár dní. Je to príjemné počuvať o problémoch, ktoré riešime my. Kde spať, čo jesť, ako nestratiť cestu a rozum. A že 12 kondómov v batohu je na takúto cestu priveľa.

Späť na ceste sa zvezieme z mesačnej krajiny do údolia, kde je jedna mini dedina, kde nič nie je. Ani voda. Google maps hovoria, že keď pôjdeme ďalej, natrafíme na obchod. Týpek už nič čerstvé okrem kozieho syra nemá, ale z mrazáku vyťahuje kváskový chlieb. Pri pohľade naňho sa nám roztopí posledný kus zdravého rozumu a platíme nekresťanské peniaze za malý bochník. Ale vyzerá ako náš! Ktorý sme vypekali v Londýne z vlastnoručne vypestovaného kvásku. A má kôrku, normalne pevnú kôrku. To je v Amerike vec nevídaná! Ach! Ak nám tu niečo chýba z predchádzajúceho “normálneho” života, je to trúba na pečenie a mixér a náš kvások vylihujúci v chladničke. Ešte nás týpek informuje, že cesta, ktorou sme chceli ísť do Goblin Valley bude zahŕňať brodenie sa riekami a sypkým pieskom. S ťažkým srdcom sa uchyľujeme k verzii asfaltka. Pred obchodom nám chlapík z Colorada dáva jablká zo sadov vo Fruite. Len tak…

Keď míňame odbočku na zadnú cestu, vyzerá super jazditeľne. Ale ktovie, čo čaká za rohom…

Rozhodneme sa deň ukončiť kúsok pred Hanksvillom, kde je ešte bezpečné útočisko zeme nikoho a nie súkromné pozemky. Slnko zapadá, keď staviame stan. Ja sa potom pustím do prišivania nášivky a Tomi varí večeru. Psíky sa bláznia v prachu, skáču a naháňajú svoj gumený kameň. Pozrieme sa na seba. Úsmev od ucha k ucha. Takto vyzerá šťastie v tieto dni. Divokí, slobodní, bez plotov a vodítok. Sme zaprášení, možno občas smrdíme, každý večer si musíme nafúkať postele a ráno zbúrať dom a ráno si neurobíme milované espresso ako v Londýne. Ale dáva to všetko zmysel. My všetci spolu dávame na tejto ceste zmysel, sebe… a možno už aj vám.