Deň, kedy sme preliezli cez múr

Asi 15 kilometrov ku hranici s Mexikom. Bude tam múr – medzi našim druhom sveta a svetom na druhej strane. Cítim sa, ako pred skúškou na medicíne. Sucho v ústach, tlčúce srdce a žalúdok na vode. Neviem prečo, ale mám taký pocit a Tomovi tiež nie je všetko jedno.

Deň, kedy vstúpime do neznáma, konečne prišiel. Posledných 5,5 mesiaca bolo dobrodružných, ale vedeli sme, čo čakať. Kanada a USA sú veľmi podobné európskemu životnému štýlu, takže sme nečakali veľký kultúrny šok. Nejaké drobné šoky sa našli, ale nič extrémne prekvapujúce.

”A vy sa nebojíte ísť do Mexika?” už sme ani nepočitali, koľkokrát sme dostali túto otázku. Naposledy včera u veterinár od majiteľky iného psa, keď sme boli vybaviť certifikát na prekročenie hraníc. Postupne sa u nás vyvinula silná nechuť odpovedať na túto otázku, takže sme odsekli len niečo o tom, ako jednoducho sa dá dostať v USA k zbrani, takže sa bojíme skôr tam. Najsmutnejšie na tom je, že ľudia, ktorí nás najviac varovali, nikdy nevystrčili ňufák južne od štátov a všetky informácie čerpajú zo správ.

Blížime sa k hranici. Samozrejme, že tu žiadny múr nie je (zatiaľ). Autá čakajú v radoch, ktoré sa postupne hýbu, Medzi jednotlivými pruhmi leží v klietke služobný belgičák malinois, ktorý sa nepokojne mrví, keď si všimne psíky. Prichádzame k colníkovi, ktorý chce otvoriť dve z mojich brašní, jednu z toho s jedlom. Viac ho ale nezaujíma a my si môžeme vydýchnuť, že naše orieškové zmesi a chia semienka s nami budú aj naďalej. Ktovie, čo by bolo, ak by nám siahli na jedlo. Medzi ľuďmi naokolo a našim jedlom je ostrá hranica, ktorú len málo ľudí môže prekročiť bez úhony :D.

„A to je akože všetko?“ pýtam sa Tomáša so zdvihnutým obočim. Colníci vedia, že máme psy, lebo štekali na belgičáka, ale nejaké pasy a očkovanie a zdravotný certifikát ich nezaujímajú. Kvôli tomuto sme včera minuli 70$ u veterinára. Ešte sa pýtam colníka, kam máme iísť vrátiť americké víza. Pošle nás k mexickému imigračnému pracovníkovi, ktorý je úplne vedľa z našich psiskov a všetkých volá a ukazuje im ich. Postráži psíky a bicykle, kým my ideme naspäť na americkú stranu odovzdať dokumenty. Ideme prechodom pre peších, cestou míňame po stranách obchodíky ponúkajúce inhalátor salbutamol za výhodnú cenu a ľudí na niečo čakajúcich. Na americkej strane sú traja colníci a všeetci veľmi prekvapení, že im niečo chceme dávať, hoci to na vízach jasne píšu. Tak snáď naše papiere neskončili v koši.

Vrátime sa naspäť k Mexičanovi, ktorý nám (po španielsky!!! a my sme to pochopili :)) povie, že nám ešte vydá turistické víza do Mexika. Veľmi by ma zaujímalo, čo by sa dialo, keby som sa toho prvého colníka nepýtala na americké víza. Úplne v pohode by nás vypustil niekam do divokého Mexika a keby sme sa chceli na juhu dostať do Guatemaly, asi by nastali veľké problémy. Psy a ich papiere stále nikoho nezaujímajú. Takže sa rozlúčime Adios! a smerujeme do Mexicali.

Doprava je taká … južanská. Trúbenie, rýchla jazda, ale napriek tomu si nás v doprave všímajú a dávajú nám prednosť. Našťastie náš hostiteľ Roberto z warmshowers, doktor, ktorý na svojej klinike necháva prespať cyklistov, býva neďaleko. Všimli sme si ten závratný rozdiel medzi Calexicom a Mexicali (vidíe tú slovnú hračku?). Špinavé, rozbité ulice, cestou nás naháňa niekoľko psov pomedzi autá, ľudia na nás zízajú, niektorí sa usmievajú. Z Robertovej kliniky nemôžeme psíky zobrať ani na poriadnu prechádzku, lebo všade v okolitých domoch sú psy a nie všetky domy majú ploty. Veríme, že sa to zlepší, keď vypadneme mimo civilizáciu, ale zatiaľ sme tu ako v klietke.

Tomáš ide nakúpiť zeleninu ovocie a SIM kartu sám, ja zostávam so psíkmi na klinike. Mimochodom psy a klinika. Všetci pacienti, ktorých sme stretli v čakárni boli len potešení pohľadom na psiská a vôbec ich neprekvapilo, že tam sú. Predstavte si rovnakú situáciu v UK. Samozrejme, že nie sme s nimi v časti pre pacientov, ale aj tak. Tomi sa vráti s niekoľkými pokladmi. 4 avokáda za 50 centov a ovocie z kaktusu Opuncia. Toto tu budeme milovať!

V USA sme strávili na deň presne 4 mesiace a prešli 5971 kilometrov. Príroda nás uchvátila, už menej to, ako sa k nej správajú ľudia. Odpad, všadeprítomné autá, kopec zabitých zvierat na ceste. Stretli sme niekoľko vzácnych ľudí, ktorých nebudeme menovať, ale oni vedia a my budeme vesmíru navždy vďační, že nám dal tú možnosť. A teraz, hor sa do ďalšieho dobrodružstva!