Milí blogoví priatelia, Kolumbia je nádherná, priam neskutočná krajina. Naozaj neviem, kde sedel Gabriel Garcia Marquéz, keď písal svoje knihy, ale pre mňa sa magický realizmus mohol zrodiť pokojne tu. Na ceste z Ibagué do Salenta.
Tieto riadky píšem na terase hostela v Salente, hneď na druhý deň, ako sme sem dorazili. Ten zážitok je tak silný, že vám ho chcem dopriať ihneď.
Aké aplikácie odporúčame na plánovanie cesty?
Z Ibagué v kraji Tolima, Kolumbia sa do Salenta v kraji Quindió môžete dostať dvomi spôsobmi. Po hlavnej asfaltovanej ceste alebo po prašnej cestičke. No ktorú z nich sme si asi vybrali. Táto možnosť je dlhá 100 kilometrov a vedie cez horský priechod v centrálnych Kordilerách vo výške 3340 metrov. Ešte predtým ale niekoľkokrát stratíte nadobudnutú výšku a celá makačka sa môže začať odznova.
Ibagué, Kolumbia
Začali sme teda v Ibagué, kde sme predtým niekoľko dní trávili u Jasona a Brandona. Rezervovali sme si u nich izbu cez Airbnb a po prvej noci dostali ponuku zostať ďalšie dni zadarmo, tak sme si vzájomne rozumeli. Kto by nezostal s takýmto výhľadom. Navyše si Tomáš večer pred plánovaným odchodom narazil nohu.
Ako je u nás zvykom, Ibagué sme opustili napoludnie a ešte potrebovali vybaviť nejaké veci v meste. Po niekoľkých kilometroch po hlavnej, navyše v štádiu opráv, takže zúženej a bez krajnice, sme si konečne mohli vydýchnuť po odbočení na bočnú cestu do Toche.
Deň prvý
Cesta nás viedla cez dva tunely a malé dedinky. Stúpanie bolo príjemné, ak sa to dá tak povedať o stúpaní, ani sme nemuseli tlačiť. Tento deň sa navždy zapíše do našich sŕdc a žalúdkov pamätným obedom na kraji cesty. Domáca šošovicová nátierka s bylinkami a chapati placky z indickej reštaurácie v Ibagué. Vám to možno príde smiešne, ale my tu takúto high cuisine normálne nevedieme a navyše nás Kolumbia zradila a v obchode sa nedajú kúpiť refried beans (fazule vo forme pasty). Takže kúzlime a vyrábame si už aj obedy dopredu.
Cestička vedie takmer celú dobu v úbočí, ale neodporúčame sa pozerať dole do zrázu, lebo sa vám z tej výšky zatočí hlava. Asi hodinu pred súmrakom sme sa zastavili v malej fince (farma) po vodu. Okrem vody nás pani domáca ponúkla aj domácim džúsom z ovocia Lulo. Kolumbia je krajina plná pohostinných a vyslovene zlatých ľudí. Dokonca aj dedinské psy nás vzali na milosť, okrem jednej poriadne napálenej čivavy, ktorá nanešťastie privolala dva rotvajlery. Tí boli priateľskí, len buďte pokojní, keď vám rotvajler príde oňuchať nohu. Takmer som spadla z bicykla.
Noc sme strávili pri malom obchodíku, ktorý sa zdal byť centrom široko ďaleko. Domáci nás nechali spať na svojej verande vedľa biliardového stola. Spoločnosť nám celý večer robili traja psíkovia, ráno pribudli ďalší dvaja. Deti si tu odkladali bicykle, na ktorých prišli do školy z ďalekých dedín. Voda v tejto oblasti už nie je pitná z kohútika (iba vo veľkých mestách Kolumbie ako Bogota, Medellín, Cali…, je bezpečná na pitie), tak sme ju buď prevárali alebo ošetrovali dezinfekčnými kvapkami. Ráno sme ešte podarovali majiteľovi obchodíka našu starú čelovku, ktorá sa mu určite hodí a vydali sa na cestu.
Deň druhý
Začali sme ho vo výške 1800 metrov a pomaly krájali z nadmorskej výšky až do 2400 metrov, aby sme sa opäť zviezli do diery, rozumej k rieke do rovnakej výšky, ako sme deň začali. Phoebe a Lolo bežali s nami a všimli sme si, že dedinské psy reagujú oveľa lepšie, keď sú úplne navoľno, než keď ich máme na vodítku pripnutom na páse. Asi vtedy vyzerajú viac ako jedni z nich, než sci-fi psy s oranžovými popruhmi. Umierali sme od hladu, lebo sme si nechceli dávať obed, kým prídeme k termálnym prameňom, kde sme plánovali prestávku.
Niekoľko kilometrov pred prameňmi sa nám po prvýkrát ukázali gigantické palmy. Ešte ale ďaleko a len pár z nich. Čo nás zaujalo viac, bola tolkienovská krajina okolo cesty. Stromy, z ktorých viali obrovské striebristé chumáče machu. Volajú ich Barba del viejo – starcova brada.
O pol štvrtej sme konečne dorazili k termálnym prameňom. Je to vlastne nádrž, do ktorej vedie hadica z neďalekého potôčika. Voda potom vyteká priamo cez cestu a už keď sme cez ňu prechádzali na bicykli, cítili sme sálavé teplo. Vykúpať sa v tejto teplej vode bola tá najlepšia odmena po ťažkých kilometroch. Navyše sme sa konečne normálne naobedovali!
Čakala nás posledná hodinka pred zotmením. Rozhodli sme sa, že pôjdeme pokiaľ sa bude dať. Cesta sa navyše značne zostrmila. Tesne pred západom slnka sme uvideli na protiľahlej strane údolia niekoľko domčekov. Tu sa skúsime opýtať! Jedna z budov bola miestna škola a natrafili sme tu na Andreu, ktorá tu prevádzkuje každé popoludnie obchodík a jediné miesto, kde sa môžu miestni pripojiť na internet. Vzala nás k sebe domov, kde sme neskôr stretli aj jej manžela a deti. Vlastne sme v tú noc kempovali v kráteri vulkánu Cerro Machín vo výške 2400 metrov. Okolo nás boli palmy a zo sopky sa aj trochu dymilo. Tabule s evakuačným plánom pripomínali, že je naozaj aktívna. A v noci, v noci bola zima a parilo sa nám od úst! Konečne krajina pre nás! Pri varení večere nám spoločnosť robili stovky svätojánskych mušiek.
Deň tretí
Popŕchalo, keď sme vyrážali. Rozlúčili sme sa s Andreou a nechali jej bluetooth repráčik, ktorý sme medzičasom vymenili za menší a ľahší, ale tento ešte poslúži. Čakal nás zjazd popretkávaný niekoľkými stúpaniami do Toche. Toche je jediná väčšia dedinka, ktorá nás čakala po ceste a leží opäť v diere, alias 2000 metrov n.m. Podarilo sa nám tu ale dozásobiť, vrátane jedla pre psov, keďže sme už videli, že v ten deň do Salenta neprídeme.
Čakal nás najťažší úsek cesty. Strmých 3,5 kilometra, kedy ja som väčšinu času tlačila a nastúpali sme 450 metrov. Tento úsek jazdy v Kolumbii súperil s Guatemalou, ale stále sme boli schopní starať sa len o vlastný bicykel, nemuseli sme dvaja tlačiť jeden. Na konci sme boli ale odmenení výhľadom na les paliem. Cesta pokračovala miernejším traverzom v úbočí. Po ľavej strane sme mali neustály výhľad na palmy, ktoré boli občas v oblakoch, občas ožiarené slnkom. Magické. Až sa človeku nechce veriť, že je to skutočné. Magický realizmus v kocke.
Hore a dole, hore a dole. Až sme nakoniec deň ukončili vo výške 2500 metrov, pri rieke, ktorú sme museli prejsť, aby sme sa dostali k nášmu kempovaciemu miestu. Ten večer a potom ráno sme varili z riečnej vody a stále sme tu, bez nadmerných návštev toalety, respektíve krovia.
Ako vyzerá bežný deň cykloturistu, sa pozrite TU
Deň štvrtý alebo aj víťazný
Toto ráno sme podali decentný výkon vo vstávaní a rešpektovali sme budík nastavený na 5:30. Pri raňajkách nás prekvapil miestny farmár, ktorý sa zrazu objavil na chodníku vedúcom odniekiaľ zhora, spolu s dvomi koníkmi, jeden naložený nádobami s mliekom. Farmár čakal na auto, ktoré robí zvoz mlieka od miestnych. Rozmýšľali sme nad tou ťažkou prácou, ktorá vedie k týmto niekoľkým desiatkam litrov a koľko asi zaň dostane. Pokiaľ mlieko skupuje veľká spoločnosť, ktorá zásobuje supermarkety, určite nie mnoho.
Začali sme výstup k pasu, ktorý je v 3340 m n.m. 10 kilometrov stúpania. Po niekoľkých zákrutách sme sa dostali až ku kopcu posiatemu voskovými palmami. Na ten pohľad nikdy nechceme zabudnúť. Chvíľu sme sa kochali, poslali k nebu aj dron, ale bol čas opäť sadnúť na bicykel. Bolo zatiahnuté a keď sme sa chvíľu nehýbali, začali sme mrznúť. Phoebe a Lolo sa niekoľkokrát chceli kamarátiť s kravami, tie si o tom ale mysleli svoje. Míňali sme dve partie turistov na džípoch, ktorí si viezli bicykle, aby sa na nich spustili z vrcholu stúpania do Salenta. Mountain bikeri ;). Jedni z nich nám ale podarovali banány, asi sme nevyzerali veľmi čerstvo.
Počas stúpania párkrát pršalo, asi dvakrát vyšlo slnko a keď sme sa blížili do finále, začal fúkať studený vietor. Takéto počasie je na jednu stranu fajn, lebo nie je horúco, ale keď sa zdvihne vietor a ste mokrí, je zasa pekná kosa. Obliecť sa ale nevypláca, lebo sa pri takejto námahe začneme variť do pár minút.
Záverečný kilometer okorenený jednou hádkou kvôli dronu, respektíve nekomunikovaním (on ešte chcel točiť, ja už som mala dosť počúvať to otravné bzučanie) a boli sme tam. Tam, kde sa cesta zrazu stočí dolu. Tam v 3340 metroch. Pre nás to znamenalo, že si môžeme dať obed a potom dlhý zjazd do Salenta.
Zjazd by to bol býval pekný, nebyť toho hrozného povrchu, ktorý v nás vyklepal všetky kosti a v bicykloch šrúbky. Vymletá cesta, voľné kamene. Museli sme ale uznať, že nás to stúpanie oveľa viac bavilo našim smerom. Táto cesta viedla lesom, bez výhľadov, síce s miernejším sklonom, ale žiadna odmena. Po ceste sme stretli pár z Holandska, ktorý bicykluje okolo Kolumbie a boli na ceste späť do Bogoty. Keď sme sa s nimi rozprávali, z diaľky sa ozývali hromy. Zanedlho nás aj dostihli. Keď boli prestávky medzi bleskami a hromami už naozaj krátke, skryli sme sa u domácich v prístrešku. Pani nám priniesla aj kolumbijské tinto. Tento nápoj chce byť káva, ale v skutočnosti je to hnedá voda s príliš veľkým množstvom cukru. Sú ale chvíle, kedy tinto neskutočne pohladí dušu. Napríklad keď okolo vás lietajú vzduchom blesky a leje ako z krhly.
Salento, Kolumbia
Potom nás čakalo už len pár kilometrov do Salenta, kedy sa vozík a bicykle opäť zmenili na kôpky blata po daždi. Na druhý pokus sa nám podarilo nájsť miesto, kde mali voľno a akceptovali nás aj so psíkmi. A tak tu teraz sedím na terase hostela Girasoles, dopisujem tento článok a vidím tento výhľad.
Kolumbia je nádherná krajina, priatelia. Ak vám behá po rozume Escobar a Narcos, pozrite si znovu tieto obrázky a prečítajte si ešte raz, koľkí ľudia nám podali pomocnú ruku počas posledných troch dní. Nás Kolumbia chytila za srdce a len tak ľahko sa nepustí.
Povedz nám svoj názor