Príbeh o Genaii a Nikosovi

Chcem vám povedať príbeh. Skutočný príbeh o viere, pohostinstve, priateľstve a láske.

Nedávno sme sa vrátili z dvojtýždňovej cesty po Grécku, ktorá nasledovala po svadbe našich dobrých kamarátov. Grécko je nádherná krajina, tak rozmanitá, ale o tom až v ďalšom príspevku. Jediná vec, ktorú sme mali skutočne problém pochopiť, bolo to množstvo opustených psov a mačiek v uliciach a pri cestách.

A presne takto sme stretli Genaiu. Bol štvrtok, náš predposledný deň na Pelionskom polostrove, posledný pred odjazdom do Atén. Počasie na draka od predchádzajúceho večera, takže v pláne sme mali sa pekne do sýtosti vyspať a potom jazdiť a objavovať miestne dedinky v nádeji, že nakoniec pršať prestane.

Hustá hmla, prechádzame jednou z mnohých serpentín na strmej horskej ceste. Na krajnici si všimneme ležať malé čierne psíča. Zastavujeme s cieľom dať tomu úbožiatku aspoň trochu najesť, čo už sa stalo na tejto ceste po Grécku tak nejak rutinou. Hneď, keď sa psík ostýchavo problíži, je jasné, že je to malé šteniatko, fenka. Po pár minútach oťukávania už okolo nás veselo pobehuje a chce sa hrať. Vek odhadujeme na 4-5 mesiacov podľa veľkosti a mliečnych zúbkov.

Väčšina psov, čo sme doteraz stretli a chceli ich nakŕmiť, sa natoľko bála, že sme museli granule nechať bokom a odísť, aby sa k jedlu vôbec priblížili. Ona ale nie. Hneď od začiatku bola priateľská, hravá, také bežné šteňa. Taktiež vyzerala celkom čisto, takže tam ešte nemohla byť dlho. Nechali sme jej psiu konzervu a asi po trištvrte hodine sme sa pohli ďalej, mysliac na to, kto asi tak mohol nechať toto nevinné stvorenie samo opustené pri ceste.

Hneď ako sme zaparkovali v Portarii, najbližšej dedine, všimli sme si 4 či 5 ďalších tulákov motať sa po parkovisku. Jeden z nich vyzeral obzvlášť vychudnuto.

Dali sme im zbytok granúl, čo sme ešte mali v aute a v miestnom obchodíku hneď doplnili zásoby na neskôr. Tomáš bol celú dobu potichu, zamračený. „Nepáči sa mi to, nemôžeme ju tam len tak nechať.“ Našli sme blízku kaviareň s wi-fi a rozkrútil sa kolotoč „ako zachrániť šteňa od cesty“, ktorý nemal najlepšie vyhliadky. Vygooglili sme organizácie na pomoc zvieratám na Pelione a v Aténach a kontaktovali, čo sme mohli. Väčšina však mala iba emailovú adresu alebo facebookovú stránku. Prakticky jediné telefónne číslo, čo sme našli bolo na Fazoo Farm, dobrovoľnícku organizáciu v Aténach. Takže sme vytočili a situáciu vysvetlili Marianthi, ktorá ale bohužial nemohla pomôcť, kedže ich útulok bol maximálne plný – 95 psíkov. Keby sme však chceli adoptovať, vedela by pomôcť so všetkými očkovaniami a papierovačkami. Po hlbokom a velmi kritickom zamyslení sa (veľmi hlbokom a ešte viac kritickom), sme zhodnotili, že my si ju momentálne adoptovať nemôžeme. Plánovanie našej Veľkej Cesty s troma štvornohými by aj na nás asi bolo priveľa :). Naštastie Tomovi prišlo na um meno jednej našej kamošky, ktorá po víkende s našimi psiskami vážne uvažovala o adoptovaní psíka. V skratke, súhlasila. No a my nadšení, s úsmevmi od ucha k uchu, sme začali dávať dohromady plán.

Medzičasom sme dorazili do penziónu, kde sme chceli spať a dumali ako dostať psíka tajne na noc dnu pod strechu, do tepla a sucha. Problémom sa ukázal byť fakt, že do izieb sa bolo možné dostať iba cez hlavnú spoločenskú miestnosť na prízemí, kde pani domáca očividne zvykla tráviť večery. Vedeli sme, že v penzióne psíky povoľujú, ubytovali sme sa ale bez psa, tak by bolo prinajmenšom zvláštne, keby sa tam zrazu jeden objavil. Takže sme si vytvorili krytie v podobe príbehu o našich známych momentálne ubytovaných v neďalekej dedine, kamarátka si ale bohužial podvrtla koleno a musí ísť do nemocnice a nám zavolali, či by sme sa postarali o psíka. Pani majiteľka mala sama doma psa a bez problémov súhlasila. V tejto chvíli bola teda naša posledná úloha sadnúť do auta a ísť psíka vyzdvihnúť. Problém bol, že cestou do penziónu sa na palubovke rozsvietila kontrolka benzínu a pumpu sme už cestou nestretli. Našťastie mapy od googlu ukázali non-stop pumpu BP v asi 20km vzdialenej Zagore. Po overení na stránkach BP, že pumpa by tam skutočne mala byť, sme sa vydali na cestu. Po viac než pol hodine kľukatou cestou do Zagory a ďalších 15tich minútach obchádzania miesta, kde google značil pumpu, sme si ale uvedomili, že aj google mapy aj BP nás teda pekne obabrali.

V tej chvíli bolo množstvo benzínu v nádrži asi 1 až 2 litre a my sme sa zasekli v Zagore, tesne pred polnocou, so zarezervovaným ubytovaním niekde inde a úbohým psom pri ceste. V miestnej poliklinike sa svietilo a tak sme zaklopali. Otvoril nám starší pán, ktorý trochu hovoril anglicky. Keď sme mu vysvetlili našu situáciu, prezradil nám, čo už sme vedeli aj sami. V Zagore NIE JE žiadna pumpa otvorená 24 hodín. Dokonca zavolal jednému z pumpárov v dedine, ale bez úspechu. Takže sme prišli s nápadom prečerpať benzín z iného auta. Chlapík na poliklinike žiaľ pomôcť nemohol, lebo nádrž jeho auta mala bezpečnostný otvor iba na tankovaciu pištoľ. Navigoval nás ale do blízkeho baru a taverny, kde máme nájsť istého vysokého Nikosa, ktorý by mohol pomôcť. Našli sme bar a v ňom vysokého týpka. Už vedel o našom probléme, lebo mu chlapík z polikliniky zavolal a všetko vysvetlil :). Nehovoril slovko anglicky, ale našťastie v bare boli ďalší ľudia, ktorí prekladali. Nikos nám najskôr nalial pivo a odišiel riešiť náš problém. Po chvíli bol naspäť s plastovou konvou a kusom záhradnej hadice.

Po nejakom čase bolo jasné, že sme tu zostali zaseknutí na noc. Hadica bola príliš široká pre nádrž jeho motorky. Dopili sme pivo pripravení stráviť zbytok noci v aute. Ale Nikos nám posunkom naznačil počkať a niekomu volal.

„Čo robí?“ spýtali sme sa jeho kamaráta, ktorý hovoril anglicky.

„Dohaduje vám izbu na prespatie.“

„ČOŽE???“

„To je OK, je to len 50 metrov odtiaľto.“

O chvíľu sme už vstupovali do obytného domu, kde Nikos býval a kde mal jeden minibytík navyše. Poprosil svojho kamaráta, ktorý tam momentálne pobýval, aby prespal uňho a my sme zrazu mali kde spať.

„Ráno len zabuchnite dvere.“

Stáli sme tam s otvorenými ústami a rehotali sa nad vzniknutou situáciou. Škoda len, že úbohé šteniatko muselo počkať do rána.

Nespali sme dobre, stále sme na ňu museli myslieť. Hneď ako ráno otvorili, sme sa hnali na pumpu a potom za ňou. Keď sme dorazili na zákrutu, nikde ju nebolo vidieť. Vystúpili sme, ale stále nič. Ustarané tváre sa v momente vyjasnili, keď sa malá veselá gulička zrazu prirútila. Strávila noc v priekope pri ceste. Objímali sme ju a škrabkali a boli neskutočne šťastní. Počkala na nás!

Vzala som ju do náručia a odniesla do auta. Zvedavo sa obzerala, ani nie prekvapená, že ju berieme so sebou. Podložili sme pod ňu nepremokavé pončo, ak by jej prišlo zle a vydali sa na zostup do Volosu. Ak by ste náhodou nevedeli, cesty na Pelione sú šialené, milión zákrut. Veru jej bolo zle, a koľkokrát! Po prvýkrát sa vyzvracala na pončo, ale hneď ako sme jej ukázali, že sa zvracia do sáčku, pochopila. Tento pes je neuveriteľný! Maličké šteniatko a aké múdre.

Vo Volose sme zašli do obchodu so zvieracími potrebami a kúpili jej postroj, vodítko a nejaké jedlo a u veterinára ošetrenie proti kliešťom a blchám. Okrem iného nám aj potvrdil odhad jej veku, asi 4 mesiace. Pred nami bola trojhodinová cesta do Atén, kde bude zatiaľ v dočasnej opatere, kým nedostane všetky potrebné vakcinácie a bude môcť cestovať do Británie. Spala mi pri nohách celú cestu, žiadne zvracanie, len milióny bĺch padali mŕtve na podložku.

Dali sme jej meno Genaia – čo znamená odvážna v gréčtine. Odvážne malé psíčatko, čakajúce na nás v priekope, samo celú noc. Už sa nemôžeme dočkať, kedy ťa privítame doma v UK!