Rok po tom

uverejnené v: Nezaradené | 0

Dnes nie je len jarná rovnodennosť, ale aj rok po tom, ako sme opustili Čile po takmer 3-ročnej ceste po Amerikách. Ak si chcete prečítať o komplikovanej ceste domov v strede svetovej pandémie, článok nájdete TU.

Ten rok ubehol expresne rýchlo bez toho, aby sme si to vôbec všimli. Znovu sa nám potvrdilo, že život v rutine nie je nič pre nás. Keď sme boli na ceste, nemusela som si viesť menštruačný kalendár (toto ste určite chceli vedieť, že?) alebo zapisovať, kedy som si nasadila nové kontaktné šošovky. Prečo? Lebo všetko toto som mala v mysli spojené s miestom, novými ľuďmi alebo udalosťami, ktoré sa stali. Teraz mám diár…


O zmene

Už rok som sa nerozprávala s cudzincom na ulici. Zabudla som, aké je to vstávať bez budíka. Už nespávame u druhých ľudí doma alebo na záhrade. Nemôžem sa len tak rozhodnúť, že chcem ísť tam a tam, musím si dovolenku plánovať mesiace dopredu. Napriek tomu, že v oblasti strednej Európy sme zostali predovšetkým kvôli rodine a priateľom, nemôžeme sa s nimi stretávať. V tejto chvíli v Českej republike nemôžeme opustiť okres, mimo cesty do práce. Mamku som za posledných 5 mesiacov videla raz, aj keď bývam iba tri hodiny jazdy autom od domova. S mojimi dvomi najlepšími kamarátmi, ktorí žijú na Slovensku a v Nemecku, organizujeme pravidelne párty cez Skype, lebo iba tak sa uvidíme. Nie je to tu ale iba o tom, čo nesmieme. Môžeme si každý týždeň napiecť kváskový chlieb a máme naozajstnú kuchyňu, nie len kempingový varič. Do bytu, kde žijeme, sme si vyrobili nábytok, lampy a iné drobnosti. Táto kreatívna práca nás udržuje pri zdravom rozume v rámci tejto životnej rutiny. Môžeme sa napiť vody priamo z kohútika. Ale všetkého by sme sa vzdali, ak by sme opäť každodenne cítili čerstvý vietor na tvári pri jazde z kopca alebo mohli spať každú noc v divočine.


O „čo ak“

Čo ak by sme zostali v Čile… Voči tejto myšlienke naozaj nie som imúnna. Keď si voláme s Chrisom zo Švajčiarska, ktorý bol svojho času v rovnakej situácii, vždy na to príde reč.. Viete, krása cyklocestovania spočíva v slobode pohybu. A slobodu pohybu nám vzali. Aj tí, ktorí zostali na miestach, kde cestovali na začiatku pandémie, sa už poväčšine vrátili domov po mnohých mesiacoch, keď sa situácia nezmenila. Pozemné hranice medzi krajinami sú väčšinou naďalej uzatvorené. Takže sme sa pravdepodobne rozhodli veľmi pragmaticky, čo ale neodstráni tú melachóliu. Latinská Amerika má pre nás čaro, na ktoré sa Európa nechytá ani zďaleka. Berúc v úvahu lokálne špecifiká, s ktorými sme mali tú česť počas bývania v Mis Casas pri jazere Bacalar v Mexiku, je Latinská Amerika stále naše najobľúbenejšie miesto, kde by sme chceli byť.


O zlyhaní

Vrátiť sa do rovnakého života, aký sme žili predtým, pre mňa osobne predstavuje zatiaľ najväčšie životné zlyhanie. Toľko mesiacov sme sa vás snažili inšpirovať k veľkým snom a ich plneniu. TERAZ, nie až potom! A čo robím teraz ja? Čakám… Čakám, kým bude situácia priaznivejšia. Čakám, kým zarobím dostatok peňazí na opätovné vymanenie sa zo systému. Žijem rovnaké dni každý deň. Čakám… strácam vzácny čas. Na druhej strane si veľmi dobre uvedomujem, aké privilégium v súčasnej dobe máme. Keď ľudia strácajú prácu, podnikanie, niektorí z nich aj životy, lebo to už jednoducho nedávajú! Lekári budú potrební vždy. Deti sa rodia, ľudia padajú, lámu si končatiny. Nanešťastie, byť nomádom a doktorom sú dve protichodné veci. Aby vám ľudia verili a dali do rúk svoje zdravie, musia vám veriť. Ako ale nadobudnú dôveru, keď sa budeme neustále presúvať?


O budúcnosti

Dobre no, plánovanie budúcnosti sa ruší do odvolania. Kým nepríde signál, že máme pandémiu pod palcom. Môžeme teraz len dúfať, že v lete sa uvidíme aj naživo. Na tejto planéte je ešte toľko miest, ktorých sa nedotkla naša noha alebo koleso bicykla. Už som to asi niekedy povedala, ale strašne závidím ľuďom, ktorí sú spokojní na jednom mieste. Možno také existuje aj pre nás a možno vždy zvíťazí naša nomádska duša. Nateraz je nemožné to rozseknúť. Lebo budúcnosť sa ruší do odvolania. Snívanie ale zrušiť nemôžu.


Tak zas nabudúce, chicos! Držte sa a zostaňte pozitívni a súčasne negatívni (veď viete)!


Follow Luba Lapsanska:

Staršia žena, 33 rokov, životom skúsená, a preto prestala byť doktorkou a stala sa cestovateľkou. Má radšej zvieratá ako ľudí, lebo neklamú a na svet sa rada kuká cez hľadáčik foťáku.

Latest posts from

Povedz nám svoj názor