Na všetkých fotkách, ktoré sme videli z Trampolin de la Muerte v Kolumbii, je hmla alebo prší. Keď sme odchádzali zo San Augustínu, stretli sme skupinu cykloturistov a spomínali, že na Trampolin de la Muerte im pršalo takmer non-stop. Ehm, nevadí, veď máme Goretex, aspoň sa to využije, ako hovorí istá členka Tomovej rodiny.
Aká výbava vám nesmie chýbať na takúto cestu?
Trampolin de la Muerte je na spojnici Mocoa – Pasto. Je to asi 65-kilometrová kamenistá cesta, ktorá vás cez dva vrcholy privedie až do výšky 2800m n.m. Cestu lemujú kríže, tabule označujúce nebezpečenstvo, úzku cestu a zosuvy pôdy. V určitých úsekoch sa na ňu skutočne zmestí len jedno auto a šoféri sa modlia, aby im spoza zákruty nevyšiel náklaďák. Pre jej prvý úsek smerom z mesta Mocoa sú typické 270-stupňové serpentíny, až sa vám zakrúti hlava. Preteká cez ňu veľké množstvo vodopádov a potokov, ktoré sa po daždi menia na rieky a bolo nám povedané, že tak na nej umiera najviac vodičov. Podcenia silu rieky a tá ich spláchne dolu.
My sme sa na Trampolin de la Muerte vydali z novej Casa del Ciclista, 18 kilometrov pred Mocou. Ferney a jeho pes Jager pred pár mesiacmi dokončili svoju púť Kolumbiou na bicykli a Ferney sa teraz pustil do budovania hostela a casa del ciclista. Strávili sme tu skvelý večer a nechceli sme odísť, ale začínajú nás tlačiť víza.
Ako prespať zadarmo ako cykloturista
V hlavnom meste kraja Putumayo Mocoa sa zdržíme na obed a nákup jedla pre nás a psíky a poobede vyrazíme. Cestou nám na počudovanie začne pršať. Bolo nám pri stúpaní teplo a tak sme sa neponáhľali s navliekaním nepremokavých vrstiev. S burácaním hromov nie tak úplne ďaleko sme deň ukončili v osade asi 5 domov, ktorú tu volajú La Suisa. Domáci nás nechali prespať u seba na krytom priedomí, už po klasicky sme dostali na privítanie tinto a chontaduro – palmové ovocie, ktoré chutí ako zemiak. Celú noc lialo. Kým som ráno varila kávu a ovsenú kašu, Tomáš mi menil dušu v zadnom kolese, ktoré cez noc kompletne vyfučalo. Señora, asi 70-ročná kolumbijská babička, nám ráno priniesla tinto a tacacho – niečo ako zemiakovú kašu s cibuľou, ale zo zeleného platanu. Stále lialo. Rezignovane sme na seba natiahli nepremokavé veci a začali sa lúčiť s domácimi. Jeden z nich, ale náš odchod rázne odmietol, lebo vraj nás po ceste čaká prechod cez rieku, ktorá v tomto daždi robí problémy aj autám, nieto cyklistom. Spomenuli sme si na najčastejšiu príčinu smrti na Trampolin de la Muerte a nebolo nám všetko jedno.
Rozhodli sme sa ale vyraziť. Cestou mali byť ešte reštaurácie, kde prípadne môžeme počkať, ak bude rieka neprekonateľná. Asi po 500 metroch Tomáš zakričal nepublikovateľné slová. Ďalší defekt! A na tom istom kolese ako predtým. Pokorne sme sa vrátili pod strechu La Suisa a opravili ho. Nový rýchlostný rekord zaznamenaný, perfektná tímová práca. Z pneumatiky sme vytiahli zatúlaný železný drôtik z pneumatiky kamiónu. Daň za našich pár dní na hlavnej. Opäť vyrážame. Tentokrát koleso vydržalo možno aj kilometer, kým začalo očividne mäknúť.
Pozreli sme na seba. Chce nám niekto niečo naznačiť? Chce nás zdržať? Popri ceste sa valili potoky vody, je vysoká pravdepodobnosť zosuvu a pršať neprestávalo. Zastavili sme pri obchodíku, kde opäť nemali jedlo (chceli sme kúpiť pohotovostnú ryžu, lebo sme už tušili, že sa nám cesta o deň predĺži), ale len samé sračky. Čipsy v mini balíčkoch, sladkosti a sladké žbrndy v pollitrových fľašiach. Mali aspoň strechu, pod ktorou sme opravili aj tretí defekt toho dňa. Problém s tými malými drôtmi je ten, že ak očividne netrčia, je ťažké ich vypátrať a dieru do duše urobia pri zaťažení kolesa. Bolo okolo obeda, keď sme skončili s treťou opravou.
Prišli sme k rieke. Nevyzerala príliš nebezpečne, akurát jej posledná časť bola hlbšia. Prezuli sme sa do sandálov a postupne prešli s bicyklami a preniesli vozík. Za riekou sme chceli znovu sadnúť na bicykle a pustiť sa do smutného pedálovania v hmle a daždi, keď pri nás zastalo auto. Luis nám ponúkol zvezenie. Nikdy sme neplánovali prejsť po Trampolíne v aute, vzhľadom k tomu, že na bicykli je to bezpečnejšie.Ale bolo hnusne a vďaka defektom sme boli v takom sklze, že sme ponuku prijali. 5 kilometrov pod vrcholom sme ho však poprosili, nech nás vysadí. Hmla sa začala rozostupovať, i keď vždy len na pár okamihov. Trampolín de la Muerte je naozaj fotogenická cesta. Konečne sme sa vyškriabali na vrchol, kde nás čakala vojenská kontrola, ale chlapci si chceli len pokecať o našej ceste. Navyše tu mali arepas (kolumbijské kukuričné placky) a tinto a asi 7 psov, ktorí najskôr na Lola a Phoebe štekali, ale potom pochopili, že tie čudá s oranžovými popruhmi, sú také isté tvory ako oni.
Z prvého pasu sme sa trochu zviezli a v novom údolí zavládli nové podmienky. Hmla tu bola neprestupná a začalo mrholiť. Niekoľko prechodov riek, ktoré neboli žiaden problém. Mapa nám ukazovala po ceste niekoľko reštaurácií, takže sme boli pomerne pokojní, kde budeme v noci spať. Trampolín totiž neposkytuje veľa možností pre stanovanie nadivoko. Všade samý zráz, je takmer nemožné nájsť rovnú plochu na stan a hneď vedľa cesty to nie je veľmi múdre. V prvej reštaurácii Los Cristales sa na nás sami vrhli s ponukou stanovania. Radi sme prijali.
V noci opäť lialo a lialo tak, že sme naozaj nechápali, že je to vôbec možné – dážď takej intenzity po takú dlhú dobu. Ráno neprestávalo. Pustili sme sa do balenia, keď nám pani domáca prišla povedať, že na obe strany sú zosuvy pôdy a cesta je neprejazdná. Vtedy sme si uvedomili, že sme naozaj od rána žiadne autá nevideli. Odrazu zvuk motora.
“Rýchlo bež, to je motorka!”
Motocyklista Tomáša informoval, že oni na motorke prešli, ale autá stoja. My by sme vraj mali prejsť tiež.
Pobalili sme sa a v hustom daždi vyrazili ďalej. Goretex nás ochraňuj! Ešte sme sa trochu zviezli k rieke a potom začalo asi 20-kilometrové stúpanie do druhého pasu. Celú dobu nervy, kedy budeme počuť dunenie a následný zosuv. Naozaj nepríjemný pocit. Okolo Trampolínu je neskutočné množstvo malých a veľkých vodopádov, čomu sa pri takýchto zrážkach fakt nejde diviť. Pri jednom z nich sme stretli cyklistu z Francúzska, ktorý so sebou vezie syntetizátor :). Nevadí, všetci sme švihnutí svojským spôsobom.
Kilometre ubiehajú neuveriteľne pomaly. Dopravu už pustili z oboch smerov a tak často musíme zastavovať a púšťať náklaďáky a mikrobusy, lebo na cestu sa spolu nezmestíme. Hmla je ako mlieko, nič nevidíme. Okuliare máme opršané, treba ich každú chvíľu utierať. Ruky skrehnuté, cítim, ako sa mi bunda lepí zvnútra na mokré tričko. Chlad, ktorý nás prenikne, keď na chvíľu zastavíme, ide až do kostí. V topánkach to žblnká napriek neoprénovým návlekom. Drkocem zubami. Reštaurácie, ktoré sľubovala mapa, v nedohľadne. Vrchol je v 2800 metroch a potom nasleduje zjazd do San Francisca. Pravdepodobne tu dnes položíme život. Umrznutím.
Ide okolo pick-up. Spontánne zamávam a on zastaví. Šofér ale usúdi, že sa na korbu všetko nezmestí (lebo nepozná naše tetris schopnosti). Za ním má ísť náklaďák, ktorý nie je naložený a vraj nás určite vezme. Ešte s nami aj počká, kým hovoríme so šoférom náklaďáku. Vezie drevo, ale zmestíme sa naň. Najšialenejšia jazda začína. Držíme vozík, aby netancoval naokolo, držíme seba. Občas nadskočíme a bolestivo dopadneme na drevené dosky. To je daň za flákareň a útek od dažďa. Našťastie je auto kryté plachtou, takže nevidíme von, inak by táto jazda bola asi ešte strašidelnejšia. Alberto a jeho žena Aura nás nakoniec berú k sebe domov.
Toto je oficiálne koniec Trampolín de la Muerte. Pokiaľ ale budete mať toľko “šťastia” ako my, sranda nekončí. Cestou do Pasta nás ešte potrápili dva zosuvy, z ktorých jeden uzatvoril cestu na deň a pol.
Trampolín de la Muerte stojí za to, ale nie je ľahká. Okrem profilu vás potrápi príroda, ktorá sa nepýta, koľko času ešte máte na vízach. Spustí vám do cesty niekoľko zosuvov, vyleje na vás kýble vody a zmrazí studeným vetrom. Takže jedna rada. Vezmite si dostatok jedla, nikdy neviete, ako dlho budete s Trampolínou bojovať.
Ďalšie tipy na skvelé trasy v Kolumbii nájdete TU
Povedz nám svoj názor