Počuli ste už o treku Ausangate? Aj keď nie je taký populárny ako Santa Cruz, Inca trail alebo Salkantay (a možno práve preto!), rozhodne stojí za to! Ausangate sme uprednostili pred trekom Huayhuash severnejšie v okolí Huarázu. Rozhodnutie padlo po konzultáciach s ľudmi skúsenejšími, ktorí išli oba a retrospektívne sme veľmi radi, ako sme sa rozhodli. Celý okruh má asi 70km mimo odbočky k Dúhovej hore (ktorou sme išli). Celé nám to trvalo 4,5 dňa chôdze, plus transport. No a čo je možno najdôležitejšie spomenúť, je fakt, že sme si všetko zorganizovali sami, nezávisle, bez tour alebo sprievodcu. Všetku výbavu a jedlo pre nás a psíky sme si odniesli pekne na vlastných ramenách a nohách. Poďme ale konečne priamo na scénu.
Ako sa dostať na začiatok Ausangate treku?
Autobusom z Cusca do Tinke, kde trek začína. Odchádzajú z „terminálu“ (resp. niekoľkých) naproti Coliseo Cerrado. Jedna cesta stojí 10 solov a trvá zhruba 3 hodiny. Z Tinke je možné zobrať si taxi do Upisu, ale my sme sa radšej prešli.
Výbava na Ausangate trek individuálne
- stan – ideálne taký, aby vydržal prípadný vietor, dážď, zimu…
- teplý spacák – nočné teploty pod bodom mrazu
- dobre izolujúca karimatka
- nepremokavá vrstva
- teplé oblečenie, rukavice, čiapka, buffy
- pohodlné turistické topánky
- varič a hrnce – cestou nestretnete žiadnu reštauráciu a teplé jedlo a čaj určite oceníte
- filter alebo tablety/kvapky na úpravu vody – o vodu nie je pozdĺž trasy núdza. Taktiež nie je núdza o lamy, alpaky, činčily, psy a ostatné kadiace tvory (vrátane turistov), takže vodu je pred pitím vhodné ošetriť
- opaľovací krém- veľkú časť treku strávite nad 4500 m.n.m.
- lekárnička – v odľahlej horskej oblasti treba byť sebestačný
- mapa (papierová alebo digitálna)
- bonusová výbava- 2 samonosné mobilné vyhrievacie jednotky, ktoré na noc pozvete do spacákov, nazývané Phoebe a Lolo 😀
- batohy a paličky sme mali požičané z požičovne Equipos de Camping Himalaya v Cuscu (2 batohy 70 solov/6 dní a 2 páry paličiek 40 solov/6 dní)
Deň 1 – Z Tinke do Upisu a ako nás okradli
Do Tinke sme dorazili asi o tretej a rovno vyrazili smer Upis. Kúsok za dedinou je pri ceste stánok, kde sa zapíšete do knihy a zaplatíte 10 solov za osobu „vstupné“. Po pár kilometroch sme stretli Martina a Honzu od našich západných susedov a ďalej sme pokračovali spolu. S klesajúcim slnkom začala rýchlo klesať aj teplota a my sme boli ešte 6 km pred Upisom. Rozhodli sme sa skúsiť štastie v miestnej škole, ale bola zavretá a opustená. Okoloidúci asi 16 ročný chalanisko nám ponúkol prespať v ich rodinnom hosteli o kúsok vyššie po ceste. Dohodli sme sa, že zakempujeme pri hosteli za 5 solov na osobu a večeru sme varili s priamym výhľadom na farbu meniaci Ausangate pri západe slnka. Bohužiaľ ráno už také ružové nebolo. Zobudili sme sa totiž na Martinove „Vstávejte, všechny věci mám ven a chybí mi peníze!“. Chalani totiž museli mať batohy a väčšinu vecí na noc v predsienke stanu, lebo dnu sa k nim už nezmestili. Zlodeji, aby nemuseli „rachotiť“ zo zipsom, potichu povyťahovali kolíky od predsienok, jemne nadvihli vrchnú vrstvu stanu a opatrne spod nej povyťahovali veci a pobrali, čo uznali za vhodné. Nám zmizla akurát miska pre psíky (?!), aj keď sme tam mali aj varič, topánky a hrnce. Museli sme ale uznať, že zlodeji to boli napriek všetkému „slušní“, lebo Martinovi zobrali iba peniaze a pas a kartu vrátili pekne na pôvodné miesto. O 2 dni neskôr sme stretli turistku z Fínska, ktorá tú osudnú noc kempovala v oficiálnom kempe v Upise a jej ukradli hrnce. Musela zmeniť plán, ísť len po Dúhovú horu a predčasne sa vrátiť do Cusca. Takže aj keď to pre nás nebol najlepší začiatok treku, aspoň sme mohli pokračovať.
Deň 2 – Z Upisu do Ananty
Zostávajúcich 6km do Upisu bolo na ráno celkom príjemných. Termálne pramene v Upise sme zahliadli len z opodiaľ a pokračovali do prvého sedla. Neviem prečo všetky blogy píšu, že Ausangate nie je strmý, lebo každé a jedno sedlo na treku má VEĽMI strmé úseky. Našťastie nie veľmi dlhé, ale dych vám vezmú aj tak. A nie (len) pre tú krásu naokolo. V prvom sedle, Abra Arapa, vo výške 4850 metrov nás chytili krúpy, ktoré postupne prešli do hustého sneženia a stretli sme aj organizovanú tour. Na obed sme sa dostali akurát na mirador (vyhliadku) k prvej z lagún v Pucacocha skupine. Zjedli sme, resp. napchali sa sme sa, vynikajúcimi vegánskymi empanadami z Little Bake Shopu v Cuscu a všetci naokolo, vrátane psov, nám hrozne závideli ;). Odtiaľ sme pokračovali k lagúne Pucacocha, kde už mala skupina postavený kemp. My sme dali bojovú poradu, či pokračovať ďalej, cez druhé skoro 5000 metrov vysoké sedlo. Chalani ma nakoniec presvedčili, ale keď sme sa plazili hore do sedla, trpeli sme všetci poriadne. Chodník – nechodník sa totiž ťahal v podstate priamo hore. Občas sme spoza nás začuli burácanie a pri ohliadnutí videli, ako odlomené kusy ľadu a snehu z ľadovca na protiľahlom svahu padajú do jazera. Konečne sme dosiahli vrchol a okrem dobrého pocitu nás odmenila aj dramatická zmena scenérie. Ľadovce vystriedali farebné dúhové hrebene. Zbehli sme dolu a už po západe slnka sme narazili na dva pastierske prístrešky (v španielčine choza – čoza), do ktorých sa naše stany perfektne vmestili.
Deň 3 – Z Ananty do kečuánskej dediny cez Dúhovú horu
Budík sme nastavili na piatu. Plán bol dostať sa k Dúhovej hore pred autobusmi, ktoré ráno vyrážajú z Cusca. Keď sme ale otvorili zips na stane, naskytol sa nám takýto výhľad.
Všetko bolo biele a v hmle a mali sme nového psieho kamoša, ktorý strávil noc schúlený pri stane chalanov. Takže po zvážení, ako bude asi slávna farebná hora vyzerať pokrytá snehom a aké jednoduché bude vôbec nájsť a sledovať chodník, sme sa rozhodli zobrať toto ráno pomalšie. Dať si pekne raňajky, zopár čajov a káv a počkať, kým sa snáď ukáže slnko a sneh roztopí. Museli sme prekonať 4980 metrové sedlo Warmisaya, trochu zísť a nakoniec znovu, ale tentokrát postupne, vystúpať k Dúhovej hore. Bola asi 1 hodina poobede a väčšina turistov bola na odchode. Jeden z miestnych vo farebnom tradičnom oblečení nás nezabudol skasírovať 10 solov za osobu, že sme sa tu ukázali a pochváliť, že máme psíky na vodítkach, zatiaľ čo sa okolo nás motali 3 miestne psy. „No pasa nada“, nič sa nedeje, povedal, oni lamy ani alpaky nenaháňajú, sú na ne zvyknutí.
Aby sme sa nevracali rovnakou cestou, zostúpili sme do doliny smerom ku dedine Chilca, ale nie až úplne dole. Plán bol kempovať pri lagúne Ausangatecocha, ale zhruba v 4300 metroch nás chytil nepríjemný dážď spolu s verným kamarátom ľadovým vetrom. Vrátili sme sa kúsok do malej kečuánskej dediny so 7 obyvateľmi a 500 alpakami, kde nám Santos za hrsť kokových listov a 10 solov poskytol prístrešok v jeho starej reštaurácii. Tá teraz síce vyzerala viac ako stodola, ale bolo tam sucho a nefúkalo.
Deň 4 – Z kečuánskej dediny do kempu Campa
Vyrazili sme po ceste k lagúne Ausangatecocha a po asi 7 km sme dorazili ku jazeru. Cestou sme stretli opäť Santosa a aj skupinku turistov, ktorí asi prišli zažiť miestnu kultúru. Hrali futbal s deťmi, bavili sa s miestnymi a sledovali dianie naokolo. Toto údolie, odkedy predĺžili cestu k Dúhovej hore a urobili nové parkovisko tesne pod ňou, nevidí veľa turistov. Tesne pred lagúnou pomohli Martin a Honza miestnej pani vytiahnuť zapadnutú alpaku z močiara. Tvrdila, že zomrie, ale my sme dúfali, že pokiaľ nebola v ľadovej vode pridlho, mohla by sa na slnku ešte zotaviť.
Pri zostupe z Dúhovej hory sa ku nám pridali 3 miestne psy a rozhodli sa nás sprevádzať. Ochraňovali nás pred inými psami a v noci strážili. Vtipné bolo, že Phoebe a Lola bez problémov tolerovali a brali ako súčasť svorky. Vyzerali, že nemajú stály domov a sú takto zvyknutí sprevádzať turistov. Živiť sa tým, čo dostanú alebo ulovia (činčily alebo alpaky, našťastie sme žiaden úspešný lov nevideli). S Tomášom sme ich pomenovali Negro, Tigre a Bruno. Tigreho sme raz videli pochutnávať si na (už nejakú dobu) mŕtvej lame, ale aj jednu naháňať, ktorá sa potkla, škaredo spadla a zostala na zemi. Nevyzerala byť očividne zranená, ale kým sme tam boli, odmietala sa pohnúť. Kým sme sa úplne vzdialili, Tomáš ju bol ešte skontrolovať z neďalekého hrebeňa a našťastie už stála na všetkých štyroch a chodila. Celé sa to môže zdať dosť drsné a kruté, ale tieto psy sem sami z neba nespadli. Sú dôsledkom nekontrolovaného množenia a bez majiteľov si našli vlastný spôsob ako prežiť. A úprimne, vyzerali to byť najšťastnejšie psy v Peru.
Bruno
Obed sme si dali pri lagúne Ausangatecocha a vyrazili k najvyššiemu sedlu okruhu – Palomani 5100 m.n.m. Jednoznačne najťažšia prekážka. Malinké krôčiky, jeden za druhým, neschopná hovoriť. Asi 400 metrov pred vrcholom som sa zvalila na zem a hrozne ma bolela hlava. Bolo to ale už len 70 výškových metrov, takže Tomáš mi zobral batoh a Palomani sme pomaličky pokorili. Chalani boli s Tigrem a Brunom niekde pred nami, zatiaľ čo náš verný Negrito nás celú dobu sprevádzal. Prešli sme okolo Čokoládového jazera a dole v údolí sa pripojili k Honzovi a Martinovi. Posledných 5km do luxusného kempu so splachovacími záchodmi a úplne zničení sme si mohli konečne oddýchnuť.
Dorazili sme práve včas, aby sme stihli cvaknúť zopár gýčovitých záberov s krásne sfarbeným ľadovcom v pozadí. Naši traja noví štvronohí kamaráti si dali večeru spolu s Phoebe a Lolom. Z prítmia sa zrazu vynoril jeden z miestnych a chcel po nás zaplatiť za kemp 10 solov za osobu. Všetko by to bolo v poriadku, akurát, že so sebou nemal žiaden účet alebo lístok (na rozdiel od všetkých predošlých). Takže som mu svojou skvelou španielčinou vysvetlila, že žiadne potvrdenie znamená žiadne platenie a poslala ho domov. Že sa ale môže vrátit s lístkami a radi mu zaplatíme. A dobre som spravila! Ráno sa ukázal iný chlapík aj so svojou skrotenou lamou, tentokrát vyzbrojený účtenkami a samozrejme chcel zaplatiť za kemp. Jemu sme rovno zaplatili. Takže buďte ostražití a dajte si na takéto praktiky na Ausangate pozor.
Deň 5 – Z Campy do Pacchanty
Ďalší deň sme sa zobudili do mrazivého rána, túžobne čakajúc, kým slnko konečne zasvieti na stany. Traja psí mušketieri spali pri stanoch (večer odmietli ponuku spať v predsienke) a na srsti mali námrazu. Dnes sme poslali Honzu a Martina dopredu s väčším náskokom. Phoebe a Lolo ich už totiž stihli „adoptovať“ do svorky a vždy keď boli v dohľade, ťahali na vodítkach ako besní a pišťali. Sedlo Campa bolo pre nás najkrajšie. Modrá obloha, ľadovce takmer na dosah a pre zmenu (v rámci možností) príjemné stúpanie to 5100 metrov. Negro išiel zase s sami, zatiaľ čo Bruno a Tigre vyrazili s chalanmi dopredu. Hore sme stretli partiu cyklistov, ktorí si to sem prišli užiť na horských bicykloch bez nákladu. Cestou dole sme videli niekoľko farebných jazier a v diaľke hrozivo vyzerajúcu búrku. Negro sa od nás odpojil v poslednom kempe a ostal sa tam hrať so psími kamošmi. Ako sme neskôr dozvedeli, Tigre a Bruno urobili postupne to isté. Títo naši trojdňoví spoločníci očividne nepochopili, keď som im hovorila o troch večerách, čo ich čakajú v Pacchante ako odmena za ich sprievodcovské služby. Na druhú stranu úplne chápem, prečo sa nechceli zdržiavať v dedine. Hory sú lepšie!
Ponáhľali sme sa dolu do Pacchanty, ale cestu nám skrížili agresívne lamy. Doslova na nás a psíky dorážali, niektoré vyššie ako Tomáš. Museli sme ich obísť pomimo chodník a aj tak nás ešte chvíľu beštie sledovali. V Pacchante sme našli Honzu a Martinu, ktorí už pre všetkých zariadili na noc izbu. V dedine sú aj termálne bazény. Po zistení, že sa ale používajú hlavne namiesto sprchy (teplá sprcha v dedine neexistuje), sme sa rozhodli počkať s osviežením sa ešte jeden deň. V hosteli nám domáci uvarili jednoduchú, ale chutnú večeru a raňajky a ráno sme si zobrali na posledný úsek do Tinke taxík (40 solov za auto).
Prečítajte si o ďalšom našom obľúbenom treku.
Ausangate trek – stojí za tú námahu?
Jednoznačne. Zatiaľ stále nie veľmi populárny, čo znamená minimum ľudí, krásna scenéria, vtipné alpaky a lamy. Možnosť vidieť nie len Dúhovú horu, ale aj ostatné farebné hory. Po skoro dva a pol roku sme videli poriadny sneh!! Vysoká nadmorská výška dá jednoznačne zabrať, takže dobre sa pred túrou aklimatizovať je základ. A na noc všetko do stanu. Nedajte zlodejom šancu.
BONUS and inšpirácia – Čo jedia vegáni na Ausangate treku?
Túto otázku sme dostali jednak od našich spoločníkov z ČR, jednak aj od našich nových kamarátov zo Slovenska, s ktorými sme sa stretli po návrate v Cuscu. Dôležité je povedať, že Cusco je pre vegánov raj a zásobiť sa tu na túru nie je problém. Je tu toľko skvelých miest, kde sa dá výborne najesť, že sa náš pobyt tu postupne predlžuje. Ale nikomu to nehovorte!
Raňajky: ovsená kaša s orechami, sušeným ovocím, kakaom a káva
Obed: vegánske empanady z The Little Bake Shop v Cuscu (najlepšia vec na svete!), krekry s vegan (ne)syrom a zelenina, krekry s tofu nátierkou Patifu (dar od Martina a Honzy, našich českých bratov :D), galletas de agua s arašidovým maslom a džemom
Večera: šošvicové kari s hubami (samozrejme sušenými) podľa Aleeho z Cyclingabout; polievka zo šošovice, fava fazulí, ryže, mrkvy a cibule; instantná zemiaková kaša s osmaženými sójovými kockami a cibuľou; ázijská polievka so sušenými shitake hubami, favou, ryžou, sójovou drťou, zázvorom a zeleninou; poslednú noc v hosteli – hustá zeleninová polievka, quinoa so zeleninou a hranolky
Snacky: nami namiešaný mix orieškov a sušeného ovocia, energetické tyčinky – super miestna značka je Farbar, brownies opäť z Little Bake Shop (radšej sa o tejto dobrote ani nezačnem rozpisovať), karamelizovaný popcorn z trhu, ovocie…
A kokový čaj, veľa kokového čaju!
Ešte stále si myslíte, že umierame hladom, bratia a sestry?
Majte krásny týždeň, dúfame, že sa vám tento náš sprievodca a príbeh z Ausangate treku páčil a vidíme sa v Bolívii!
