Sme doma! O dva mesiace skôr, neplánovane, po strastiplnej 5 dňovej ceste a akčnom korona pláne úteku, za ktorý by sa nemusela hanbiť žiadna ambasáda. Ako sa to celé stalo? Prečo sme tam nezostali? A je to koniec našej cesty? Prečítajte si náš denník z posledného týždňa.
15.marca 2020
Ráno sme sa zobudili v ihličnatom lese. Včera sme chvíľu bicyklovali so Švajčiarom Chrisom, ktorého už určite z tohto blogu poznáte, ale potom sme sa rozdelili. On šiel do kempu pre črevné strasti a my do lesa, zadarmo a v pokoji. Od včera naše mysle zamestnávala korona. Viete, do toho víkendu bola situácia v Južnej Amerike pomerne pokojná. Zrazu ale začali prichádzať správy o možnom zatvorení hraníc do Argentíny. Dnes dokonca prezident hovorí o rokovaní o totálnej karanténe. My sme boli na Carretera Austral, našej vysnívanej ceste čílskou Patagóniou, dva týždne od hranice s Argentínou. Bolo 12 hodín a my sme stále neopustili kempovacie miesto, napriek tomu, že sme boli kompletne zbalení. Nachádzali sme sa asi 15 kilometrov od najbližšieho hraničného prechodu s Argentínou. Ak sme mali šancu prejsť, tak teraz. Ale toto chceme? Zatiaľ čo na tejto strane Ánd v Čile nájdete pomerne dosť mestečiek a dedín, na druhej strane v Argentíne je pampa. Sucho, veterno a najbližšie mesto asi 160 kilometrov. Máme so sebou cca dva dni jedla.
Chris sedí v kempe a láme si hlavu podobne. Vrátime sa tých 15 kilometrov za ním a dúfame, že viac hláv, viac rozumu. Bohužiaľ, opak je pravdou. Nervozita sa dá krájať. Chris má v Argentíne rodinu a preto sa po oznámení uzatvorenia hraníc extrémne rýchlo pozbiera a zamieri na hranice. Aj sa mu to niekoľko minút pred koncom otváracej doby podarí. My sa začíname zmierovať s faktom, že sa z Čile tak skoro nedostaneme.
16.marca 2020
Ráno nie je múdrejšie večera, ale aspoň nám argentínska vláda vyriešila jednu dilemu. Už tam neprejdeme. Chris sa ukáže ako najviac nerozhodný člen bandy a celé ráno sedí na druhej strane hranice a rozdumuje, či sa vrátiť. Z bezpečnostného hľadiska by to bolo jednoznačne najlepšie, keďže nemá dosť jedla a k jeho rodine je to niekoľko tisíc kilometrov. Ale tiež si uvedomujeme, že Čile je najdrahšia krajina Južnej Ameriky, nemáme tu vlastne žiadne osobné kontakty a sme v Patagónii, oddelení od pevniny niekoľkými trajektami, čo sa môže ukázať ako problém pri zásobovaní potravinami.
Vrátili sme sa do Coyhaique k nášmu hostiteľovi Marcelovi a čoskoro prikvitol aj Chris, z ktorého už museli mať colníci dopletenú hlavu. Sedíme všetci spolu a rozmýšľame, či si zoženieme podnájom alebo pôjdeme niekam dobrovoľníčiť. Chris chce kupovať auto, odviezť sa na chatu jeho známych a tam spoločne prečkať, čo sa na nás valí. Vraj je to v Čile jednoduché. Chvíľu googlime a zas až také jednoduché to nebude. Auto teda nekupujeme.
Podarilo sa nám zohnať pre Chrisa couchsurfing u čašníka z francúzskeho bistra, lebo u Marcela sa tlačíme aj s couchsurferom z Argentíny. Pokojný náhľad sa vec sa strieda so záchvatmi paniky. Ak aj v Čile počkáme, Patagóniu túto sezónu už nezvládneme, prichádza zima. Zamýšľame sa nad rôznymi možnosťami, kam ísť na sever. Vo whatsappovej skupine, v ktorej sme s cyklistami, ktorí idú podobnú trasu, sa množia správy o hone na čarodejnice. Európania už nie sú výhodný zdroj peňazí z turizmu, ale persona non grata – nežiaduce osoby. A nezáleží na tom, že sme v posledných troch rokoch na európsku pôdu nevstúpili. Ľudí vyhadzujú z hostelov, nechcú ich pustiť do obchodov a zakrývajú si tvár (ako človek, ktorý vzal Chrisa stopom, a keď mu Chris prezradil, že je Švajčiar, dobreže nevyskočil von oknom). Začíname mať trochu strach, že ak dôjde na prídely potravín, cudzinci budú tí poslední, kto ich bude zaujímať.
Na internetoch čítame, že minister zahraničia má vypracovať plán na repatriáciu Slovákov. Veľvyslanectvo v Buenos Aires sa tvári ako mŕtvy chrobák, zapíšu si nás na akýsi zoznam. Odvtedy nám pravidelne prichádzajú emaily od veľvyslanca, z ktorých je jasná jedna vec – “Pomôž si človeče, lebo veľvyslanectvo ti nepomôže.”
Možnosti utiecť odtiaľto letecky veľa šancí nedávame, ale napriek tomu sa vydávame na výpravu za psími prepravkami do lietadla a na naše prekvapenie ich v Coyhaique majú. Len tak pre istotu… Nikdy sme nechceli, aby to takto dopadlo. Fibka sa bude báť, je nám to jasné. Ale posledné, čo chceme je, aby sme tu museli bojovať o seba, aj o nich, navyše predpokladáme, že nejaký vládny špeciál sa vykašle na prepravu slovenských psov.
Susedia cez tenučkú stenu neriešia koronu a ako sa dostať domov, ale množstvo orgazmov. Potom začnú spievať. Nevieme, čo je horšie. Smoklím. Dnes asi len druhýkrát. Okolo druhej zaspíme.
17. marca 2020
Ráno prichádza Chris a oznamuje, že zajtra letí do Santiaga a potom cez Paríž do Zurichu. Toto je presne tá situácia, keď každý kope za seba, keď sa začína prejavovať ten najzákladnejší pud sebazáchovy (podobne ako zásobovanie sa toaletným papierom). Ešte pred dvomi dňami sme sa uisťovali, že ak máme zostať v Čile, zostaneme všetci spolu. Je to preč. Trochu mu rozumiem. My sme dvaja, respektíve štyria a on má strach, že na všetko zostane sám.
Už sa nestihneme rozlúčiť. Ujdem do izby revať. Normálny hysák, najzákladnejší pud sa derie na povrch. Tomáš sa ma snaží upokojiť, ale to momentálne nejde. Whatsappová skupina tomu nepomáha, kde všetci popisujú, ako idú domov a ako sa na nich miestni obyvatelia vyvršujú. Čo tento vírus spôsobuje nie je len zápal pľúc, ale aj pomätenie mysle.
Voláme Tomovým rodičom. Chvíľu im trvá, než pochopia, že toto nie je obyčajný telefonát, že tentokrát sme regulérne v prdeli a potrebujeme pomôcť. A posledné, čo máme je čas. Keďže Argentína zavrela hranice a obmedzila pohyb pre dvomi dňami, je len otázkou času, kedy sa pridá Čile a my sa už nebudeme môcť voľne pohybovať. A ak tu zostaneme zaseknutí a niečo sa bude diať doma s rodinou, nebude možné sa rýchlo dostať naspäť.
Celý deň sa nesie v znamení organizácie. Šéfom krízového tímu zloženého z rodiny a kamošov sa stáva Tomova sestra Sabína. Cez známeho dostaneme kontakt na pána, ktorý šéfuje jednej bratislavskej cestovke. Ten nám začína hľadať letenky do Európy. Celá táto sranda je zamotaná o to viac, že veľa letísk je už zatvorených a mnoho krajín má obmedzený vstup pre cudzincov.
Sme asi 50 kilometrov od najbližšieho letiska. Balmaceda. Kupujeme priamy let do Santiaga. Stále nevieme, či odtiaľ budeme pokračovať ďalej, ale aj keby nie, aspoň budeme bližšie medzinárodnému letisku, ak by sme sa z Čile mohli dostať. Lenže problém. Psíky sa musia hlásiť dva dni dopredu a my by sme chceli let na zajtra, aby sme mali viac času. Letecká spoločnosť je ale absolútne neoblomná a ani na sekundu neakceptuje, že toto nie je bežná situácia. Týpkovi na službe zákazníkom už z nás musí hrabať, lebo sa neustále pýtame a snažíme nájsť riešenie a on si melie svoje naučené frázy. Nakoniec nám poradí kontaktovať cargo, ktoré by mohlo psíkov prepraviť.
Na cargu nám telefón dvíha Ibrahim. Ibrahim rozumie, v akej sme situácii. Ibrahim je človek, ktorý sa snaží nájsť riešenie a je neuveriteľne ľudský. Ibrahim nám posiela email so všetkými požiadavkami na prepravku pre psy a dáva nám svoje súkromné číslo!!, kde ho môžeme kontaktovať. Navyše sa dozvedáme, že psíky poletia tým istým letom a je ich tam schopný pridať ešte v to isté ráno, nie 48 hodín pred.
Chris sa príde rozlúčiť a je tu s nami aj Jessica, Američanka, ktorú sme prvýkrát stretli v Mexiku a pred pár dňami sme jej z Coyhaique posielali nový stan na juh. To ešte netušila, že ho vlastne nevyužije a bude sa musieť urýchlene vrátiť na sever autobusom.
Vyrážame na misiu kartónové krabice na zabalenie bicyklov a veterinár. U veterinára nám vystavia zdravotné certifikáty pre psy, s ktorými zajtra pôjdeme na SAG – agro úrad, kde dostaneme potvrdenie na prekročenie hraníc. Marcelo nám varí večeru, lebo chápe, že nás čaká dlhá noc.
Okolo druhej v noci máme väčšinu vecí pobalených a sadáme za počítače hľadať letenky. Až do rána. Neúspešne, letenky nám miznú pred očami, nechce nám to vziať karty. Ideme spať o 6, aby sme o hodinu zase vstali.
18.marca 2020
Vyrážame na SAG. Tam nám vysvetlia, že nám certifikát vydať nemôžu, lebo oni vydávajú iba povolenia na pozemné hranice, ale potvrdia nám, že na letisku v Santiagu ich budú vedieť vystaviť.
Rozlúčime sa s Marcelom, ktorý ide do práce. Na obed príde dohodnutý pick-up. Celú našu perepúť berie na letisko a je fakt zlatý, keď na cargu dosť dlho riešime papierovačky pre psíky. Phoebe plače. My plačeme vnútri tiež, dievčatko. Dúfam, že budeš v poriadku.
Z lietadla vidíme, ako ich nakladajú. Takýto strach sme dávno nemali. Ani keď sme v džungli žili so škorpiónmi a hadmi, ani keď sa s nami triasla veža kostola pri zemetrasení v Kolumbii.
Je krásne počasie a z lietadla vidíme Andy a jazerá, okolo ktorých sme pred pár týždňami prechádzali. Vidíme Aconcaguu, najvyššiu horu amerických kontinentov. Ushuaia bola tak blízko a predsa tak ďaleko. Sen vidieť Patagóniu v jeseni. Majestátny Fitz Roy. To všetko zostane v šuplíčku sen a nie je jasné, na ako dlho. Ale teraz sa musíme dostať domov, kým je to možné.
Letisko v Santiagu si žije bežným životom. Pozbierame z pásu bicykle a batožinu a Tomáš vyrazí za psíkmi. Berie si taxík, lebo cargo je asi 2 kilometre od terminálu. Ja zatiaľ čakám a sledujem tabuľu s odletmi. Každý druhý let zrušený. Miami, Bogota, Dallas. My máme zabookovaný let do Frankfurtu cez Sao Paulo na 20.marca a zatiaľ je potvrdený.
Štvornohí sú tu! Sú vyvenčení a spokojní a nie sú nijako iní ako predtým. Tak sme sa báli, že to Fibku poznačí. Musíme pre nich vybaviť papiere do Európy, ale kanceláriu otvárajú až zajtra ráno. Ustelieme si na letisku na zástenách, lebo karimatky máme spolu s bicyklami v krabiciach. Spí sa pokojne a iba občas spánok preruší stlačenie zásobníka na dezinfekciu, ktorý je na stene neďaleko.
19.marca 2020
Tomáš ráno vyrazí na check-in LATAM-u zaplatiť za psíky. Tu mu oznamujú, že naša rezervácia bola z nejakého dôvodu zrušená. Celí vyplašení voláme nášmu kontaktu z cestovky na Slovensko, ktorý letenky bookoval. Pavol nám oznamuje, že letenku zrušil on, lebo by nám neprepravili psíky medzi rôznymi lietadlami. Teraz treba zistiť, či môžeme v Brazílii oficiálne vstúpiť do krajiny, prebrať si psíky a potom ich zas naložiť na ďalší let do Európy. Musí ale vybaviť aj ďalších klientov, ktorí mu v týchto časoch zostali visieť niekde vo svete. Zatiaľ teda riešime certifikáty do Európskej únie a dúfame, že do Nemecka odletíme.
Je poobede, každý sme ráno zjedli suchý chlieb a vodu a odvtedy nič. Konečne prichádza vytúžená správa, že si môžeme ísť zaplatiť za psy, nové letenky sú zabookované separátne a môžeme v Brazílii prejsť cez hranicu. Musíme prijať riziko, že môžeme zostať v Brazílii, ak medzičasom Nemecko zavrie letisko alebo jedna zo spoločností zruší let. Letenky nás stoja toľko ako pol roka života v Latinskej Amerike. Ale žiadna iná rozumná možnosť momentálne neexistuje.
Za posledné dve noci sme naspali asi 5 hodín, tak sa ideme na poslednú noc pred letom vyspať do letiskového hotela. Nervy máme na dranc a nechceme opustiť letisko a ísť do centra, ak by Čile prijalo nové opatrenia alebo by sa niečo zas udialo s letenkami. Psiská sú najlepšie na svete, správajú sa spôsobne a prepravku považujú za náramné miesto na spanie.
20.marca 2020
Budík zvoní o 4 ráno. Lietadlo letí po deviatej, ale chceme všetko zvládnuť včas a bez stresu. Deň začíname hnusnou kávou na hotelovej izbe a pokračujeme čipsami na letisku. Posledné čipsy s čílskym korením merkén (údené čili). Phoebe a Lola vyvenčíme a ideme na check-in. Je to check-in pre biznis triedu, keďže sa iné letenky ani zohnať nedali. Keď psíky od seba oddelíme, každého do samostatnej prepravky, Phoebe kňučí. Na vedľajšej prepážke sa práve dohaduje mladý pár s personálom. Majú prepravku len jednu, na oba svoje šteniatka. Stewardi im to nechcú dovoliť. Niektoré letecké spoločnosti majú v podmienkach, že ak psy pochádzajú zo spoločnej domácnosti, môžu cestovať spolu. LATAM medzi ne asi nepatrí. Nakoniec po malej dráme na check-ine, psíky víťazoslávne odvezú spoločne. Závidím im. Pre Phoebe by to bola úplne iná skúsenosť, ak by mohla ležať vedľa svojej zvieracej emočnej podpory, čiže Lola.
Dvaja vandráci nastupujú do biznis triedy. Veľa tlačítok a stena medzi nami. Ale nie sme tu sami podobného razenia. Momentálna situácia doviedla do biznisu ľudí, ktorých by ste tu nečakali. Je tu mladý pár so šteniatkami, nejakí backpackeri. Starší pán krížom cez uličku okato kašle, ale neunúva sa so zakrývaním úst.
Do Sao Paulo to trvá asi 4 hodiny. Ideálne na jeden film. Jojo Rabbit. Skvelý smiešno-surový kúsok z obdobia druhej svetovej vojny, kde je Hitler imaginárny najlepší kamarát a malý príslušník Hitlerjugend zistí, že jeho matka doma ukrýva mladú Židovku. Film končí citátom R.M. Rilkeho a ja pauzujem obrazovku, aby som si to mohla vyfotiť.
“Príjmi všetko, čo sa ti deje: to krásne, aj to desivé. Len vydrž. Žiaden pocit netrvá večne.”
Akoby autor filmu vedel, čo sa bude v tieto dni diať. Takzvaný „riť na šerbel“ citát.
V Sao Paulo sa ponáhľame k pásu, na ktorom majú doraziť psíky. Šteniatka sú už tu a vítajú sa s majiteľmi. Dlhé, predlhé minúty plynú a našich nikde. Začínam sa klepať, či steward pri potvrdzovaní dvoch psov na palube nemyslel šteniatka. Našťastie o pár minút sa zdvihne brána a Phoebe a Lolo sú tu. Natešene vykrikujú, ale my sa ešte musíme dostať cez 6 drôtov, ktorými je každá prepravka ešte navyše zaistená.
Máme 5 hodín na prestup, takže psiská vyvenčíme, po hnusnej hotelovej káve si dáme o trochu lepšiu zo Starbucks, všetkých zainteresovaných v krízovom pláne “Návrat” upovedomíme o progrese a 3 hodiny pred odletom zamierime na ďalší check-in. Nedá nám to a stewarda od Lufthansy sa opýtame, či by psíky nemohli letieť v jednej prepravke spolu. Predsa len je to 10-hodinový let. Milý chalan zavolá svojho šéfa a ten na naše prekvapenie povie toto: “Nemáme to síce v pravidlách, ale ak viete, že si neublížia, nie je problém. Sú to vaše psy, vy si ich poznáte.”
Odpadla som. Toľko ľudskosti a zdravého rozumu som tu v tieto napäté dni nečakala. Obaja svietime ako slniečka a všetkým osemdesiatkrát ďakujeme. Keď sa o pol hodinu stretneme so stewardom pri prepážke, kde psíky odovzdávame, Phoebe pokojne leží a ani nemukne. A my vieme, že presne takto si ich aj vo Frankfurte preberieme.
Pred odletovou bránou stíhame ešte VIP zónu. Všetkým, ktorí do nej vstupujú, strieknu do dlaní dezinfekčný gel, ako pripomienku v akom čase sa nachádzame. Inak Sao Paulo vyzerá ako každé iné letisko v bežný deň.
V Lufthansovom biznise nám milá letuška potvrdí, že psíky sú na palube. Ešte pred odletom je nutné posilniť sa caipirinhou. Škoda, že si túto súkromnú párty nemôžeme lepšie užiť. Dokonca Lufthansa vyslyšala našu žiadosť o vegánske jedlo, ktoré až na maslo je skutočne vegánske a také, aké sme čakali. Bez chuti :). Ale snaha sa cení. Biele víno z nemeckých viníc zážitok značne vylepšuje.
Caipirinha na privítanie 
Predjedlo
Zo sedadiel si tu bez problémov vyrobíte posteľ. Všetko sa dá sklopiť do 180 stupňov a spí sa mi tak dobre, že sa neunúvam vstávať na raňajky.
21.marca 2020
Vo Frankfurte na imigračnom musíme trochu vysvetľovať náš krízový plán, ktorý sa už niekoľko dní rodil v hlavách našich, Sabíny a ďalších kamarátov. Toto nie je Európa, akú sme si pamätali. S voľným pohybom bez otázok. Toto je nová Európa, na ktorú si budeme musieť všetci zvyknúť. Priamo pred colníkom si rezervujeme auto v požičovni, aby nám veril, že fakt chceme odtiaľto čo najskôr vypadnúť. Psíky sa vezú na vozíku v dvoch obrovskych prepravkách a absolútne nikoho z kompetentných to nezaujíma, nikto nám nechce kontrolovať tisíc papierov popísaných drobných písmom, ktoré hovoria, že sú zdraví, očkovaní a čipovaní. Ani my nikoho nezaujímame. Žiadna kontrola zdravotného stavu, žiadne meranie teploty. Z druhej strany sveta toto všetko vyzeralo inak. Hlavne keď sme horúčkovito zháňali letenky a vyzeralo to, že každú chvíľu pozatvárajú letiská. Tu celú korona krízu pripomína akurát pár ľudí s rúškami a hompáľajúce sa dezinfekčné gély na batohoch.
Auto paradzina, ale ledva sme to tam napchali 
Cesta vo vysokom komforte
S obrovským praclíkom v ruke sa ideme nalodiť do auta. Je to síce veľký kombík, ale aj tak to dopadá tak, že jedna rozložená prepravka cestuje so mnou na prednom sedadle. Smerujeme 160 kilometrov juhovýchodne k mojej spolužiačke zo strednej Keče. Nevideli sme sa naživo, odkedy sme sa tu zastavovali pri sťahovaní do Londýna pred 6 rokmi. Teraz nás Keče ako poriadnych utečencov ubytuje vo svojom záhradnom domčeku, aby sme sa navzájom neohrozovali. Tu necháme bicykle, vozík a všetky objemné veci a zajtra už naľahko vyrazíme do Norimbergu vrátiť auto. Máme sa ako králi. Keče nám naservíruje čerešňovicu ako kapurkovú na privítanie, kopec jedla, deky, varič, dokonca teplú vodu na umytie vo fľaškách, lebo v záhrade je na zimu voda odstavená.
22.marca 2020
Posledné čau našim tátošom, ktorých chvíľu neuvidíme a v krásne zimné ráno sme už na diaľnici do Norimbergu. Hrá nám náš vlastný Spotify playlist “From Canada to Argentina” a stále nám nedochádza, čo sa vlastne v posledné dni stalo. Volvo V90 na prázdnej nemeckej diaľnici bez limitu rýchlosti prináša značné výhody a my vďaka tomu máme v Norimbergu na vlakovej stanici dostatok času nájsť miesto, kam vlastne máme auto od Hertzu zaparkovať a kam hodiť kľúče. Pani v pokladni na lístky sa nás pýta, kam ideme a ako to máme zariadené. Asi má svoje inštrukcie, každý podozrieva každého v tomto novom svete.
Vo vlaku sme sami. Snáď vďaka tomu, že je nedeľa. Z okna sa černejú solárne panely z eurodotácií na strechách okolitých domov. Dokonca nám nepríde ani nikto skontrolovať lístok. V Schwandorfe prestupujeme. Tam sa do nás hneď pustí príliš aktívna sprievodkyňa z druhého vlaku, ktorá na naś začne po nemecky kričať, čo si to dovoľujeme, porušovať karanténu v Bavorsku. Netuší, že náš krízový plán presunu bol konzultovaný s Ministerstvom vnútra ČR a veľvyslanectvami. Našťastie strojvedúci náš plán pochopí hneď. Aj v druhom vlaku sme sami. Furth im Wald, čo je konečná, je vzdialený 4,5 kilometra od hranice. Pred stanicou žiadne taxíky, zachráni nás opäť Keče, ktorá nám svojou profesionálnou nemčinou taxík zavolá. My potom s taxikárom ťaháme z päty, čo nás profesorky na gympli naučili.
Pre českých policajtov máme pripravené čestné prehlásenie, že územím len tranzitujeme. Sú zlatí a o chvíľu môžeme pokračovať na českú pôdu. Tu na nás čakaju Dušan s Jurom, Tomášovi spolužiaci zo strednej s dvomi autami. Zvítanie sa opäť musí zaobísť bez objatí. Tiež sme sa už nevideli roky a tieto corona časy nám ničia maximálnu radosť z týchto stretnutí. Človek je tvor taktilný a my si pripadáme ako bezrukí. Dávame distančnú selfie a v aute z požičovne nás čaká prekvapko v podobe prvého Dušanovho pokusu o vegánske muffiny. Ideme v tesnom závese a pri Prahe si mávame a blikáme na rozlúčku. Ktovie, kedy sa uvidíme naozaj…
Cestou do Ostravy, kde auto vraciame a čaká nás tam Sabína s Martinom, nás chytí snehová búrka. Nie je vidno na krok. Už za tmy pristavujeme pri letisku a vraciame auto do Hertzu. Opäť dve autá na výmenu, aby sme všetkých našich pomocníkov ochránili, pred sebou, aj pred karanténou. Tentokrát osedlávame Sabinu starú parťáčku Meluzínu a s ňou to už doklepeme na hranicu so Slovenskom.
Husto sneží, je slušná meluzína. Keď vylezieme na príhraničnej pumpe z Meluzíny štvorkolesovej, skoro nám na ľade vyletia nohy do vzduchu. Všetko nabalíme a ideme pešo na hranicu. Tu nás čaká vytriezvenie. Policajti nám skontrolujú pasy a povedia, že máme zavolať ošetujúcemu lekárovi ohľadom domácej karantény.
“Tak pekný večer a šťastnú cestu domov!”
“To je všetko? Vy si nás nechcete niekam napísať? Alebo adresu karantény?”
“Nie, len sa nahláste praktikovi.”
Toto je slušný šok. Títo páni sú úplne v pohode s tým, že za pár minút už nebudú vedieť, kto sme a kam ideme. Rozmýšľame, koľko ľudí, čo pricestovalo zo zahraničia, sa im na tú karanténu pekne krásne vybodlo.
O pár metrov vidíme Tomášových rodičov, ako inak s dvomi autami. Nevideli sa tri roky. Je vidno, ako Tomovu mamku trhá, aby bola pri synovi bližšie, ale nejde to. To, čím si teraz svet prechádza, sa nedá pochopiť. Dá sa to iba rešpektovať a veriť, že bude lepšie. Že si zas budeme plniť sny, dotýkať sa rodiny, chodiť do kina a do divadla.
Toto nie je a nemôže byť koniec našej cesty. Tá zostala neukončená, visí tam niekde vo vzduchu medzi Európu a Južnou Amerikou a to nielen kvôli 1500 chýbajúcim kilometrom do Ushuaie, ale je neukončená hlavne v našich srdciach. Na toto sme neboli pripravení.
Ďakujeme z celého srdca všetkým, ktorí nám pomohli dostať sa domov, venovali nám čas, energiu, pozitívne myšlienky a povzbudivé slová. Do skorého objatia, priatelia!
Anna Lapšanská
Tak bravurne ako ste zvládali nastrahy svojej dobrodružnej cesty od sameho začiatku, tak bravúrne ste spolu s „krízovým štábom“ zvládli aj návrat. Ale určite by ste si zaslúžili aj veľké objatia od svojich blízkych .Za tie noci bez spánku,za tie nervy a hlavne za strach o milované psíky, pre ktoré bola klietka nutnou potrebou pri preprave. Bohužiaľ „teta corona“ nám nedovolila zvítanie sa so štvorčlennou partiou dobrodruhov, ale počkáme si na čas, kedy to bude možné a o to sladšie. Vďaka, že ste doma celí a zdraví.